Dovolím si napísať o dvoch systémoch, ktoré fungujú v Európe, v rámci financovania zdravotníctva. Do roku 1989, zákonom 20/1960 Zb., fungoval prispôsobený Beveridgeov systém štátneho zdravotníctva. Potom nastáva postupná zmena v rámci dekompozície, deetatizácia a decentralizácie zdravotníctva, ktorú v celku veľmi úspešne začal minister zdravotníctva Alojz Rakús. Vznikla Národná poisťovňa so Správou fondu zdravotného poistenia a v roku 1994 bol schválený zákon o zdravotných poisťovniach. Týmto krokom SR prijala Bismarckov systém. Píšem to najmä preto, aby ľudia pod dojmom nekompetentných vyhlásení ministra zdravotníctva Tomáša Druckera, nenadobudli dojem, že pred ním tu bola len neobrobená préria. To, že v rezorte zdravotníctva zavládli praktiky Divokého západu, vieme a cítime ich, lebo sme ich priamymi účastníkmi.
Ale, k podstate problému:
– Beveridgeov systém štátneho zdravotníctva je systém financovaný z daní a ďalších priamych finančných príspevkov do štátnej pokladne, ktoré prerozdeľuje štát. Neexistuje tu teda žiadna tretia strana, ktorá vyberá poistné a na základe kontraktov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti prepláca zdravotné úkony. Okrem Veľkej Británie a Írska, priekopníkov tohto modelu, funguje Beveridgeov systém aj vo Švédsku, Dánsku, Fínsku, Taliansku…
– Bismarckov systém je spojením sociálnej starostlivosti a zdravotného poistenia, zaviedol v zjednotenom Nemecku v 19.storočí kancelár Otto von Bismarck. Ide o povinný systém, v ktorom občanov poisťuje tretia strana (teda nie priamo štát), občania jej za to odvádzajú pravidelné príspevky. Nie sú to však dane ani iné priame odvody. Tretia strana (poisťovňa) prepláca odborné úkony na základe kontraktov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Výšku poistného určuje mzda poistenca. Takýto model funguje v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Francúzsku, Belgicku a ďalších krajinách, a je dominantný aj na Slovensku. Treba však povedať, že v čistej pôvodnej forme už nefunguje asi v žiadnej zo spomínaných krajín. Systémy jednotlivých krajín sa líšia „len“ v tom, či majú pluralitný model viacerých poisťovní (okrem Nemecka, Holandska, Francúzska, Belgicka a Rakúska tam zatiaľ patrí aj Slovensko), alebo príspevky vyberá a prerozdeľuje len jedna (unitárny) určená inštitúcia – zdravotná poisťovňa, ako napr. v Maďarsku, Poľsku, Slovinsku.
– SR je len treťou krajinou, v ktorej si môžu zdravotné poisťovne vytvárať zisk. Potvrdzuje to materiál Vlády SR, ktorý cituje výsledky analýzy publikácie Competition between payers in the base health care system, Ernst & Young, Poland, 2011 (.pdf, s.27). Len v troch krajinách (Slovensko, Švajčiarsko a Holandsko), z 29 analyzovaných, umožňuje legislatíva možnosť tvorby zisku z verejného zdravotného poistenia. Unitárny systém má 16 krajín a pluralitný bez možnosti tvorby zisku 10 krajín.
– Vo Švajčiarsku aj v Holandsku funguje pluralitný systém zdravotného poistenia. Podrobnejšie informácie o jeho fungovaní v oboch krajinách a jeho špecifiká poskytuje štúdia University of York-Social Health Insurance Systems in European Countries.
– Systém poisťovní v Európe je komplikovaný, neexistujú čisté modely, v mnohých krajinách prebehli reformy. Zdravotné systémy v Európe by sme mohli rozdeliť na:
1. s možnosťou kompletného poistenia v súkromnej poisťovni, ako alternatíve k štátnemu poisteniu existuje v Nemecku, Belgicku a Holandsku.
2. bez možnosti vybrať si kompletné poistenie v súkromnej poisťovni, ale s možnosťou vybrať si dodatočné nepovinné poistenie v súkromnej poisťovni, existuje vo Francúzsku, Belgicku, Luxembursku, Rakúsku,Portugalsku, Veľkej Británii.
3. zdravotné poistenie sa financuje cez dane, teda priame odvody (GB, Írsko, Portugalsko, Fínsko, Švédsko, Dánsko) – poistenie financované z verejného fondu funguje v Portugalsku, Španielsku a Grécku
poistenie z väčšiny financované zo sociálneho verejného fondu (Holandsko, Francúzsko, Luxembursko, Belgicko, Nemecko).
Zdroj: http://www.ess-europe.de/en/health_systems.htm
Celá debata | RSS tejto debaty