extremny realista

Učitelia idú do štrajku. Vôbec sa im nečudujem. Ja, ako dlhoročný vysokoškolský učiteľ, mám 850 euro brutto. Dve vysoké školy + niekoľko iných titulov. Ani sa preto nečudujem, že moji kolegovia musia učiť aj na iných vysokých školách aj za cenu porušovania zákonov. Do toho ich neženie žiadna „nenažranosť“, ale len problém základného ľudského prežitia. Ale čo je oveľa horšie, ich odborná úroveň práce zákonite pikuje nadol. Strmšie, ako SU 24 zostrelené nad Sýriou. Len s tým rozdielom, že oni zväčša nemajú ani len na záložný padák, a ak nemajú solventných rodinných príslušníkov, nie že radšej odchádzajú…, ale musia vypadnúť. Dobrovoľne sa katapultujú, aby si zachránili holé životy. Veď žiť sa dá aj z predaja Nota bene.

Ale dobrý učiteľ na základnej a strednej škole, to je ten prazáklad, kto vás niekam posunie, alebo i opačne, kto vás dokáže poriadne demotivovať, frustrovať, pošliapať, ba až dostávať do stavu psychického zrútenia. Spomínam si, ako som miloval fyziku (prof. Hlaváč), chémiu (učil ma pán učiteľ Jozef Doranský), ale aj biológiu, dejepis, ba s veľkou úctou si tiež spomínam na nezabudnuteľnú učiteľku slovenského jazyka, mamičku herečiek Vašáryových, ktorá ma na tento predmet pripravila až tak, že som ho, ako vysokoškolák, mohol doučovať. Obdobne, ako aj chémiu. Ďakujem za to, že ma našťastie učili osobnosti. A tie v súčasnosti chýbajú. Nie, nie, to nie je kritika dnešnej vzdelanostnej úrovne učiteľov, ale len kritika toho, do akej polohy sme túto profesiu dokázali svojou falošnou nevšímavosťou až dostať. Polohu štátu poznáme: Mŕtveho chrobáka.

Viete si predstaviť ich pocity, resp., vžiť sa do nich? Veľká väčšina z nás to istotne vie. Z vlastných skúseností. Tiež sa boja konca mesiaca, či im vydržia ešte nejaké eurá, boja sa niektorých vlastných žiakov, alebo ich rodičov, boja sa budúcnosti. Boja sa oženiť, vydať, lebo dobre vedia, že sa nedokážu o rodinu dôstojne postarať. Preto vyšli do ulíc a nahlas, ale kultivovane, na seba upozorňujú. Hádam by už aj stačilo, aby ich niekto už ďalej prestal opíjať rožkom… Veď čo pre nich urobil deduško Čaplovič, ako minister? Ja si len spomínam, ako sa pripravovala jeho cesta na letné OH do Anglicka a preto na nič nemal čas. Či na istých ľudí, ktorí pracovali za famózne platy interne vonku, externe na jeho ministerstve. Alebo, čo také úžasné, objavné, pokrokové urobil minister Draxler? Jaj áno, dokázal z lacných syfónov* urobiť cenovo atraktívny tovar. A stále múdro verklíkovať tému spojenia školy s praxou. Téma stará niekoľko storočí. Škoda preto naťahovať čas. Chcem totiž napísať, ako by som ja riešil ich nelichotivú finančnú, resp. platovú situáciu. Vzor by som si zobral z EÚ, ako nám ona radí pri riešení „rómskeho“ problému.

Napríklad. Ak sa učiteľ ožení, učiteľka vydá, dostanú (pridelia im bez akýchkoľvek byrokratických naťahovačiek) štátny učiteľský byt, ktorý si budú môcť odkúpiť do osobného vlastníctva až po 15 rokoch práce v školstve. Nie sú byty? Najmä nie v Bratislave? Sú, a koľko! Stačí, aby vyplatili súčasných majiteľov, ktorí ich od mesta dostali za naozaj nesmierne korupčných a protekcionárskych „podmienok“ (však, pán exprimátor za KDH Andrej Ďurkovský?!) a potom si ich odkúpili doslova za babku. Že išlo o veľmi, veľmi solventných občanov z umeleckých kruhov, z politiky, justície, ale aj z oblasti médií, nemusím ani pripomínať. Ani jeden nebol sociálnym prípadom. Alebo štát zainvestuje do výstavby, popri bytoviek určených pre „Rómov“, aj do učiteľských bytov. Nájomné? Symbolické jedno euro, akurát len inkasné poplatky si budú musieť pravidelne uhradiť.

Pokračujme. Štát bude po celý život platiť za učiteľov základných, stredných či učňovských odborných škôl zdravotné, sociálne a úrazové poistenie, ako aj životnú poistku. Učiteľom sa bude pri narodení prvého dieťaťa poskytovať finančný príspevok 2500 euro, pri narodení druhého 3500 euro a tretieho 4500 euro. Každý učiteľ musí mať zákonný nárok aj na 13 plat. A tí učitelia – manželia, ktorí obaja preukázateľne učia, a starajú sa aspoň o jedno dieťa, nech po celý čas, ako budú pracovať v školstve, každoročne dostávajú aj 14 plat, napríklad koncom júna, aby si mohla ísť celá rodinka niekde príjemne oddýchnuť. A nemusia to byť žiadne Seychelské ostrovy, stačí sa ísť ubytovať napríklad na ostrov**, kde napísal M. Kukučín svoj krásny dvojzväzkový román – Dom v stráni. (Aj Biely dom je obložený mramorom priamo odtiaľ). A nech každý rok dostanú aj stoeurové ošatné, ženy, dvesto…

Bola by to fantastická investícia do zvýšenia-natality (neretardovanej) slovenskej populácie, z ktorej o 25 rokov môže reálne, rukolapne mať štát len a len obrovský osoh. A nemuseli by sme počúvať náreky dvojnásobného ministra J. Richtera, ako nám populácia starne, ako nebude na dôchodky. Alebo, ako nám aj utešene, samozrejme, že len jeho zásluhou, klesá nezamestnanosť. Nechápete? Nechápete ani slová pána premiéra o tom, ako sme ešte nikdy v histórii Slovenska nemali také skonsolidované financie?! Alebo, že v roku 2020 bude mať SR vyrovnaný rozpočet? Nie, nie, história nesplnených sľubov sa viac už nebude opakovať, aj diaľnicu do Košíc dostaviame…

Vážená, slávna, zodpovedná vládna koalícia, len tadiaľto vedie cielená, zmysluplná, perspektívna a do budúcna mysliaca sociálna politika. Nie súčasné mediálne nedôstojné, obsahovo ponižujúce handrkovanie sa o „pár“ euro hore, dole! Alebo odvolávanie sa až na rozhodnutie ministra financií, či nejaké peniaze rezortu dá, alebo nedá… No jedna fraška, ak nie hanba. (Vraj nie sú peniaze? A čo tých osem miliónov euro, ktoré sme vycálovali na zotavenie sa vojakov ukrajinskej armády umiestnených na Domaši? To bola vari jedna z foriem podpory domáceho turizmu)? Milí ministri z vládnej koalície, ktorí nepatríte do smeráckej družinky, dostanete od nich práve len toľko, aby vás, pred očami verejnosti, poriadne zdiskreditovali. Urobili z vás neschopných hlupáčikov, a vy aby ste nakoniec museli ešte aj skrúšene, pokorne, priam s nehranými slzami v očiach národu povedať, ako ste zlyhali, ako to neviete a ešte ho aj požiadať o odpustenie…

Pokročme ďalej, či vráťme sa k načatej téme. A tí študenti pedagogických fakúlt, ktorí sa zaviažu, že zostanú v školstve pracovať povedzme desať rokov, za už vyššie spomenutých podmienok, ktoré nebudú môcť zrušiť, ako to už býva parlamentným zvykom, jeho poslanci priam z hodiny na hodinu, nech dostávajú aj zvláštne štipendium. Podmienkou však musí byť, že poberajú aj prospechové… A musia mať aj poistku. Ak všetky výhody predsa len poslanci zrušia, študenti, učitelia nebudú musieť vrátiť ani jedno euro, byty im zostanú atď. Taká bude (spiatočnícka) dohoda. Keď vieme dať „ľuďom“ oficiálne zlaté padáky, odchodné, bolestné, posmešné, keď vieme podpísať s nejakou súkromnou firmou čo najnevýhodnejšiu zmluvu pre štát, a keď ju „štát“ (napr. generálny riaditeľ atď.) cielene zruší, tak platí odškodné z našich peňazí. Bez toho, aby dotknutá firma, sídliaca niekde ma „Panických ostrovoch“, preložila čo len slamku, zinkasuje povedzme desať miliónov euro, ale všetko, ako ináč, bude v súlade so zákonom. A koľko sa len takýchto bomba kšeftov každoročne na Slovensku uskutoční? (A to už radšej ani nehovorím o kauze Váhostav, vláčiky, platinové sitká, či paroplynový cyklus…). To sú potom tí „protagonisti“, čo si vysoko žijú, na úkor našej nízkej životnej úrovne…

* z angličtiny prevzaté slovo, ktoré zdomácnelo, ale istotne by ho už mal niekto zaradiť medzi vybrané slová. Píšem to pre tých, ktorí si myslia, že takto to aj musí zostať na veky, vekov…

** Brač