extremny realista

A je po voľbách. Niektorí plačú, alebo nadávajú, iní sa vytešujú zo situácie, ktorú si navarili samotní politici. Akoby pri svojej bohorovnej neomylnosti zabudli na staré známe slovenské príslovie o tom, ako sa do hory volá…. Politológovia sa v diskusiách predháňajú občanom vysvetliť, čo sa to vlastne na Slovensku deje? No nič. Akurát to, že sa len uplatnila, prejavila či ľudovejšie, zafungovala, dookola omieľaná demokracia. Občan mohol len jeden deň vládnuť. A tak vládol, ako to cítil, ako mu politici, aj napriek ubezpečeniam, ako všetko zmenia, (ne)pomohli sa mať lepšie.

Pri vyhodnocovaní volieb sa politickí analytici dali hneď počuť, že treba zmeniť volebný systém, ktorý ešte pre Slovensko ušil Vladimír Mečiar. Vraj, z dôvodu politickej stability. Nikto si, akoby zámerne, nevšimol fakt, že aj do iných európskych parlamentov členských krajín sa taktiež dostávajú „extrémni“ realisti, populisti, skôr tanečné skupiny, ako politické strany.

A dôvod je nesmierne jednoduchý, a preto aj ľahko pochopiteľný. Všetci (vláda, parlament) prejavili absolútnu bezmocnosť pri riešení „ľudových“ problémov. Problémov, ktoré trápia samotného občana, napríklad už len to, ako vyžiť do ďalšej výplaty a nezadlžiť sa. Pochybujem, žeby zmena volebného systému priniesla stabilitu, práve naopak. Stačilo. Dosť bolo sľubov, ale aj posmeškov namierených na občana, však pani Beňová?! Politici akoby už ani len nechceli chápať denné problémy, potreby a vysielané posolstvá zo strany občanov, ktorým sľúbili druhé Švajčiarsko. Presvedčili sa (sami seba), že im funkcia automaticky zvýšila ich IQ.

Alebo je hádam občan sprostejší ako Maňka, Frešo, Šebej, či Štefanec? Politikom totiž slovo pokora už nič nehovorí. Preto ani neprekvapuje, že všetky politické strany, ktoré sa v týchto voľbách dostali do parlamentu, odmietli čo len rokovať s „najagresívnejším“ kritikom pomerov, ktoré trápia ľudí tejto krajiny, Mariánom Kotlebom. Hovoriť o ňom ako o fašistovi, extrémistovi, xenofóbiou postihnutom človeku, je ako politologický, tak i logický nezmysel. Potom aj Fico, či Sulík svojimi postojmi, ale aj činmi, sú taktiež, ak nie viac (majú len diplomatickejši slovník), xenofóbni, lebo význam tohto slova znamená chorobný strach zo všetkého cudzieho, nedôvera voči cudzincom.

Ak taktiež niekto zámerne obišiel fakt, že Marián Kotleba vo svojich postojoch presadzuje myšlienky historika, vedca, technika, publicistu a vysokoškolského profesora Františka Vnuka, ktorý napísal iný pohľad na osobnosť J. Tisa, význam SNP, historické obdobia komunistického režimu, deportácie Židov (vyčíta sa mu) zasa zľahčoval tvrdeniami, že boli v minulosti misionármi maďarizácie a „svojím šovinizmom prevýšili samotných Maďarov“, tak by mal Kotlebu chápať cez prizmu obsahu jeho kníh. Význam profesora Vnuka spochybnila len SaS vtedy, keď mu bolo v novembri 2013 Ústavom pamäti národa navrhnuté ocenenie za vedecký prínos, ktoré napokon ústav stiahol.

Nikoho nenútim k štúdiu, ale myslím si, že skôr, ako niekto začne niečo, niekoho hodnotiť, mal by si najskôr nazbierať dostatočné množstvo faktov. Nech si prečíta aspoň jednu knihu od tohto autora, napríklad Rebelanti a Suplikanti a možno sa predsa zamyslí aj nad tým, či stále budeme o SNP hovoriť z pozície knihy o SNP od Viliama Pezlára, alebo E. Beneša, ktorý povstanie označil ako akt prihlásenia sa slovenského národa k návratu do Československej republiky. Navyše, v prácach F. Vnuka som nepostrehol žiadne rusofóbne prejavy dnešného typu, ktorými nás strašia ľudia typu Peter Osuský (SaS), František Šebej (Most-Híd) poznačení až „milostným“ vzťahom s USA a myšlienkou idealizácie čechoslovakizmu.

Naozaj by som si dal veľký pozor na zovšeobecňovania, ale najmä na jednostranné, účelové vytrhávanie historických udalostí, a niekedy až ich príliš falošnú propagandistickú glorifikáciu. Ani v jednej práci spomínaného autora taktiež nenájdete prejav apologetiky nacizmu, ale len (s obrovským vedeckým odstupom) faktografické opísanie príčin a následkov tak, ako sa stali. História vzniku Slovenska dala tomuto historikovi za pravdu, keď v roku 1993 vznikla (po druhý krát) samostatná Slovenská republika.

Neodbočím, ak dnes pripomeniem súčasným kritikom, politológom, prognostikom, sociológom, že zabudli na jeden významný fenomén, na ktorý však nezabudol M. Kotleba (ročník 1977), že po roku 1989, akonáhle bolo možné prejaviť svoj slobodný názor, začala byť na pretrase ponovembrových dní aj otázka česko-slovenských vzťahov, s ktorou Československo zápasilo už od svojho vzniku v roku 1918 a potom s E. Benešom (národným socialistom, ideológom čechoslovakizmu) najmä na sklonku 2. svetovej vojny (G. Husák si za to neskôr aj pekných pár rôčkov odsedel). Veď prvým radikálnym znamením nesúladu bol už vznik dvoch rozdielnych organizácií: Občianskeho fóra (OF) v Čechách a Verejnosti proti násiliu (VPN) na Slovensku. České politické strany, ktoré sa snažili na Slovensku presadiť (napr. ČSSD a ČSS), tu narazili na nezáujem voličov, takisto strany, ktoré vznikli na Slovensku (napr. DS) nedokázali získať záujem v českých zemiach, pretože slovenská otázka nebola pre českého voliča zatiaľ zaujímavá.

Európska únia stráca nad súčasnou politicko-ekonomickou situáciou kontrolu. Prečo? Práve sa niekto prebudil a stále nevie, či ešte sníva, alebo je už v bdelom stave? Veď prvé signály EÚ dostala už dávno predtým. Spomínam si totiž na rakúskeho politika Jörga Haidera, ktorý v októbri 2008 zahynul pri automobilovej nehode v blízkosti Klagenfurtu, hlavného mesta južnej spolkovej krajiny Korutánsko, kde vtedy 58-ročný Haider dlhé roky pôsobil ako hajtman. Z pohľadu dneška sa stal rakúsky národovec – líder strany Zväz za budúcnosť Rakúska (BZÖ) – Jörg Haider, ako vizionár. Prečo? Haider totiž dlhé roky stál na čele vlasteneckej Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) a do povedomia verejnosti vošiel predovšetkým svojou antiimigračnou a protiunionistickou politikou. Áno, zopakujem, antiimigračnou a protiunionistickou politikou! BZÖ sa nakoniec z FPÖ v roku 2005 odštiepila. S tou napokon získal v parlamentných voľbách v roku 1999 (tiež vraj prekvapujúcich) 27 percent hlasov a stal sa súčasťou vládnej koalície. A čo na to EÚ? Európska únia vzápätí na protest proti jeho účasti vo vláde bezprecedentne zaviedla proti Rakúsku, svojej členskej krajine, sankcie.

Takže pozor, Rusko bolo sankciami „obdarované“ až ako druhé. A Maďarsko ma tiež tak, tak, namále… Ale keď D. Cameron v manifeste svojej strany pri príležitosti májových parlamentných volieb uviedol, že referendum o tom, či Veľká Británia zostane aj naďalej členom únie alebo nie, ktoré sa má uskutočniť najneskôr do konca roku 2017, čím chce vraj dosiahnuť, aby pre krajinu neplatili slová z Lisabonskej zmluvy o budovaní „stále tesnejšej únie“, z úst našich politikov nepadlo ani slovíčko vážnejšej kritiky, či označenie antiunionista, ako aj antiimigračný politik. (Kotleba, to je niečo iné. On je proti EÚ, prílevu imigrantov, NATO označuje za zločineckú organizáciu…, treba ho kameňovať).

V tejto súvislosti len pripomeniem slová francúzskeho ministra hospodárstva Emmanuela Macrona, ktorý ešte pred nedávnym britsko-francúzskym summitom varoval, že ak sa britskí voliči v júnovom referende vyslovila za vystúpenie Británie z EÚ, Francúzsko prestane s kontrolou migrantov v severofrancúzskom prístave Calais a umožní im odchod do Británie. A nebude stačiť ani tých 17 miliónov libier, čo sľubuje Cameron Francúzsku na riešenie nového ubytovania asi pre 4000 migrantov, po zbúraní „džungle“ pri meste Calais. Ak Veľká Británia vystúpi z EÚ, bude mať problém s imigrantmi, okrem iných, nadobro vyriešený. Lepšie si to britský premiér ani načasovať nemohol.

Dnes sa ukazuje, že projekt vytvorenia EÚ, písaný za morom, riadený nesmierne dobre platenými poslušnými panáčikmi v Bruseli, sa najmä zásluhou sofistikovane riadených, usmerňovaných migrantov, začína postupne rúcať, ako jeho ďalšie pokračovanie. Ak to takto pôjde ďalej, príde čas, že opätovne vzniknú kontroly na hraniciach, postavia sa ešte ostnatejšie ploty, prísnejšie strážené regulárnym vojskom. A napokon tvrdšie, odstredivé snahy o rýchly odklon od Euroatlantickej únie (väčší ako od RVHP) z dôvodu fyzického prežitie vlastného národa.

Európa opäť prechádza katarziou, ktorú jej naoktrojovali iní. Kto vybombardoval Líbyu, Irak, Juhosláviu, Sýriu, Afganistan, kto sa pasívne prizerá, ako beztrestne Turecko, člen NATO, zabíja Kurdov? Kto vymyslel Arabskú jar? Kto teda vojnou (nie živelnou katastrofou) spôsobil humanitárnu krízu? Dnes Turecko žiada EÚ o 3 miliardy euro, vraj na zastavenie prílevu utečencov, ktoré aj dostane. Celé osobné výletné trajekty sa zúčastňovali presunov. Ak by vojenské námorníctvo hneď na začiatku zastavilo čo len jeden trajekt a prinútilo by ho vrátiť sa, resp. z menších člnov vybrať ľudí a na mori ho okamžite potopiť, nebolo by čo v súčasnosti riešiť.

Možno by sa mali aj bývalé koloniálne krajiny ako Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Belgicko, Nemecko, Taliansko, Dánsko či Švédsko zamyslieť nad tým, či by nebolo prospešnejšie, aby aspoň časť z toho, čo kolonizujúcim krajinám, najmä afrického kontinentu za stáročia zobrali, vrátili v podobe investícií, budovaní infraštruktúry, škôl, nemocníc. (Už chápete, prečo rektor Vysokej školy sv. Alžbety prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc. v 24 rozvojových krajinách stavia nemocnice, školy, sirotince, učí domorodé obyvateľstvo pestovať plodiny, vŕta studne a pod.)? O dopadoch kolonializmu svedčí aj fakt, že štatisticky bolo okolo roku 1930 celkom 84,6% povrchu planéty Zem kolonizovaných jednou z moderných koloniálnych veľmocí. A opäť sme pri príčinách.

Do súčasnej vlády sa tlačia „žúrkové“ politické strany s drogami pre zlepšenie vlastnej výkonnosti, ktoré budú štyri roky potichu intrigovať, aby občan konečne pochopil, že mať pekný šál, osem mamičiek, šnupať drogy, telefonovať počas obeda s veľvyslancami, spájať sa s politickými turistami (Peter Osuský, František Šebej, Lucia Žitňanská, obdivovateľ boxeristu Klička, Daniel Lipšic), je úboho málo. Takáto vláda, mám veľmi silné obavy, že nedokáže, resp. nebude schopná zabezpečiť naše hranice a jedna imigračná vlna za druhou, sa bude valiť práve cez Slovensko, lebo „malý diktátor“ Orbán, už dávno, až zvukotesne, uzavrel hranice Maďarska. Zachoval sa vari ako nacionalista, xenofób, alebo len ako patriot?

Náš premiér má dve tváre. Jednu, ktorú si nasadzoval, keď išiel do Bruselu, druhú, keď bol doma. No možno nič mu tak neznížilo preferencie (okrem do zblbnutia opakovaného reklamného spotu, za čo všetko vďačíme EÚ a ako nám detskí moderátori prinášajú dobré správy) ako to, že na jednej strane podáva žaloby na kvóty, ale na minulotýždňovom bruselskom summite Európskej rady súhlasil, spolu s hlavami všetkých členských štátov, s formuláciou, ktorá priamo vyzýva na rýchle uskutočnenie rozhodnutí o premiestnení utečencov do členských štátov Únie.

Končím prerozprávaním E. M. Remarqua, keď hlavný hrdina Paul zomiera v októbri 1918 ako posledný zo skupiny, v jeden pokojný deň, keď sa správa z frontu obmedzila iba na slová: Na západe nič nového…