Premiér SR Róbert Fico je majstrom vo vymýšľaní oslavných, priam fanfarónskych fráz, najmä vtedy, ak chce verejnosť presvedčiť, že somár je čistokrvný anglický plnokrvník. Je majster, nie, veľmajster v prekrývaní problémov, podozrivého správania sa „jeho“ ľudí konajúcich nie v záujme štátu, ale vlastných, súkromných, rodinných či „len“ spriatelených záujmov. Tak, ako kedysi vedel razantne vyhodiť dvoch ministrov za SNS kvôli nástenkovému tendru, tak dnes o to razantnejšie musí obhajovať svojich ministrov, ale bez šance, aby sa ho na „detaily“ mohli novinári opýtať. Zabudol, ako sa kedysi dušoval o zachovaní nulovej tolerancie voči akýmkoľvek podozreniam z korupcie? Zabudol až tak, že sa ešte aj do jednej takejto „korupčnej“ vily, ktorej pôvod peňazí za ktoré bola postavená, je stále zahalený policajným rúškom tajomstva, bez akýchkoľvek problémov nasťahoval? To len naozaj bleskové priblíženie morálno-vôľových vlastností trojnásobného premiéra Slovenska.
Po halasnom predvolebnom rozdávaní sociálnych balíčkov nastáva zmena filozofie jeho hesla o tom ako, či aké si občania zaslúžia sociálne istoty. V duchu Paškovho hesla – „Vyhraj voľby, môžeš všetko“ – aj začal. Z rozdávania sa len po niekoľkých mesiacoch stalo plošné odovzdávanie. Napríklad zvýšenie koncesionárskych poplatkov za televíziu a rozhlas by som z pragmatického pohľadu zachovania ich verejnoprávnosti ešte ako tak chápal v tom prípade, keby sme vraj „voľné“, ergo až tak veľmi „nepotrebné“ peniaze, neinvestovali do bezplatného cestovania vysokoškolákov. Keby sme nevyhodili skoro 120 miliónov euro za nefungujúci e-Heath a pod. A mediálne nástojčivo nastupuje ďalšia téma, ako dostať, smerom od občana do zdravotníctva, ešte viac peňazí. (Veď predsa od krízového manažéra sa vlastne ani nič iné zatiaľ neočakáva. Vyhlásením krízového stavu ako keby sa automaticky dovolilo porušovať, či „len“ nevšímať si prijaté zákony). Preto občania, platitelia daní, a veruže nekresťanských, by mali zabudnúť na oba volebné zdravotnícke programy strany Smer, z ktorých sa splnilo len všetko úplne nepodstatné. Ako to geniálne v jednej vete zhrnul exminister Čislák, citujem: „Máme alebo teda nemáme zdravotníctvo na úrovni toho, koľko tam dávame“. (Domnievam sa, že z pohľadu toho, koľko zarobíme, tam dávame až príliš veľa). Ten istý minister zdravotníctva SR Viliam Čislák si nemyslí, že vláda urobila v rezorte málo pre ľudí, citujem: „Urobili sme mnohé opatrenia, ktoré smerujú k pacientovi,“ povedal poslancom počas mimoriadnej schôdze Národnej rady SR vo februári tohto roka, keď sa ho opozícia snažila odvolať.
Áno, kedysi minister zdravotníctva Viliam Čislák zrušenie niektorých poplatkov, vrátane za objednanie na prednostné vyšetrenie, označil „za dobrú správu pre pacientov“. Bolo rok pred voľbami. Novela zákona podľa neho bola prínosom k zvýšeniu transparentnosti zdravotníctva. Vyjadril sa, že prispeje aj k zlepšeniu vzťahov medzi pacientmi a lekármi. Podľa neho je vraj zavádzajúce vychádzať z predpokladu, že ťažiskovým príjmom lekárov sú platby za objednania na prednostné ošetrenie: „Navyše táto možnosť bola limitovaná počtom vyčlenených ordinačných hodín, takže hovoriť dnes o výpadku v príjmoch ambulantných lekárov nie je korektné“. Možno len súhlasiť. Ale, dnes to už nie je aktuálne. Je po voľbách, zvyknite si…
Opätovné zavedenie poplatkov prostredníctvom hlavného medializovaného „problému“ prednostného vyšetrenia pacientov, popri ktorom sa potichu zvezú aj ďalšie, máme opäť na stole. Ak sa opäť zavedie (systém práce Pokus – Omyl?), potom si už lekári môžu definitívne zo svojich dverí na ambulanciách zvesiť informáciu o tom, že poradie ošetrenia pacienta určuje lekár. Začne platiť zajacovsko-merkantilistický pohľad, že nie na zdravotný stav pacienta, ktorý môže mať infekčné ochorenie, alebo psychické problémy, či vyšší vek, ako majú traja pacienti dohromady, treba prihliadať, ale určujúcim kľúčom bude len solventnosť pacienta. A opäť – opäť, ak sa začne platiť na ruku, sa z neho stane klient. Takže, klienti pôjdu prví, pacienti až po nich, neskôr…, oveľa neskôr. Aj minister na riešenie kríz Tomáš Drucker to v jednom rozhovore taktiež podporil vetou: „Keď sa niekoho opýtate, či chce chodiť MHD, alebo so šoférom v mercedese, tak si vyberie druhú možnosť. Neplatí si však lízing na mercedes, ale platí si cestovné“. Princíp solidarity tomuto veľmi bohatému mužovi veľa nehovorí. Nikdy sa s ním v praxi ani nestretol. Akoby platilo slovenské príslovie o tom, že sýty hladnému neverí. Ba lepšie by bolo, aby o ňom vôbec nič nevedel, aspoň sa bude môcť na čo, keď ho raz budú odvolávať, odvolať. Mimochodom, načo sú mu aj poradcovia, keď nevie ani len rozpoznať, či mu radia dobre alebo nie…?!
Vráťme sa ku kupovaniu čakacích termínov. Tie nám už v prvom kole roztriedia ľudí na dve kategórie. Definícia, resp. zásada o rovnosti, dostupnosti a kvalite zdravotnej starostlivosti je okamžite zrušená. Navyše, dovolím si tvrdiť, že ide aj o porušenie už tretej novely zákona č. 384/2008 Z. z., ktorá hovorí o možnosti podávania žalôb vo verejnom záujme v prípadoch, ak by porušením zásady rovnakého zaobchádzania mohli byť porušené práva viacerých osôb, alebo by mohol byť ohrozený verejný záujem. Základné ustanovenia § 2 (1) – Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Všimnime si tri skupiny ľudí „poznamenaných“ vekom, sociálnym pôvodom a majetkom. Veď právo na rovnaké zaobchádzanie znamená, že je zakázaná diskriminácia (t. j. nerovnaké zaobchádzanie) z dôvodov, ktoré stanovuje zákon. Tieto dôvody sú uvedené príkladmo (demonštratívne), zodpovedajú výpočtu dôvodov obsiahnutých v Ústave (čl. 12 ods. 2 – pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Starí ľudia sú veľmi čitateľne diskriminovaní „voľnou súťažou“ s mladými, solventnými, alebo dobre zarábajúcimi pracujúcimi z vyššej strednej vrstvy. Alebo sa mýlim? Zásadu rovného zaobchádzania a zákaz diskriminácie obsahuje aj zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorý možno považovať za jeden zo základných zdravotných predpisov. Jaj, zabudol som, že sme podľa premiéra v kríze, takže zákony treba na „chvíľu“ odložiť. Alebo sa zasa mýlim?
Navyše, nedá mi nepovedať, že pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania vari už nie je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou? Veď antidiskriminačný zákon s tým aj počíta. Rozšíril ochranu pred diskrimináciou tak, že zákon upravil, aby prihliadal aj na dobré mravy. Zákon síce neupresňuje, čo chápe pod dobrými mravmi, ani neupravuje sankciu za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy nie sú ani definované v žiadnom zákone, avšak ustálená súdna prax ich pokladá za základné spoločenské, kultúrne a mravné normy, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti (okrem vládnucej). Inak povedané, sú to pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné, ktorými sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, rešpektovanie a ohľaduplnosť. Podľa antidiskriminačného zákona na to, aby sa konanie považovalo za diskriminačné podľa tohto zákona nestačí, ak bolo konanie len v rozpore s dobrými mravmi. Iba podľa § 39 Občianskeho zákonníka je úkon, ktorý je v rozpore dobrými mravmi, neplatný. V zákone sa definuje aj to, čo je nepriama diskriminácia. Navonok ide o neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Nepriamou diskrimináciou sa rozumie predpis, rozhodnutie, pokyn, pravidlo alebo prax, ktoré síce navonok pôsobia neutrálne, vzťahujú sa na všetkých, resp. na určitú skupinu osôb, ktorá je vymedzená všeobecnými znakmi, ale v dôsledku ktorého dochádza k znevýhodneniu osoby, v porovnaní s inou osobou. Toto rozdielne zaobchádzanie znevýhodňuje určitú skupinu osôb, priamo vymedzenú na základe uvedených diskriminačných dôvodov, pričom nie je odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa, alebo nie je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. O nepriamu diskrimináciu pôjde v takých prípadoch, ak uvedené kritéria nemožno vecne ospravedlniť, s prihliadnutím na konkrétnu situáciu. Napr. v spomínanej rovnosti, dostupnosti a kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti, keď podmienka, aby mal dôchodca peniaze na zaplatenie ho nediskriminuje priamo, keďže každý mal kedysi možnosť pracovať vo vysokej pozícií, ktorá mu zabezpečila aj vysoký dôchodok, ale on sa o to nesnažil… Vecne nie je takáto argumentácia absolútne odôvodnená a môže znamenať nepriamu diskrimináciu jedinca patriaceho do skupiny obyvateľstva, ktorého členovia dosahujú oveľa nižšie príjmy. Možno raz o sebe dajú opäť vedieť aj šičky z Vranova nad Topľou, keď dosiahnu vek odchodu do dôchodku…
A ešte by som rád ministra pre riešenie kríz T. Druckera a jeho tím, dušujúci sa, že už nikto nikdy viac na PENTU ani len nepomyslí, informoval čo to z princípov Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO), ktoré odporučila svojim členským štátom, a keďže sme ich podpísali, stali sa pre Slovensko aj záväznými. Ide napríklad o jeden z jej najdôležitejších dokumentov, ktorý bol prijatý pod názvom Zdravie 21 už v roku 1999 (WHO EURO), v ktorom bolo definovaných 21 cieľov verejného zdravotníctva do roku 2020.
Obsah bol zhrnutý do štyroch hlavných stratégií:
- Medzirezortná spolupráca pri zlepšovaní determinantov zdravia a vyhodnocovanie akýchkoľvek opatrení na zdravie.
- Programy a investovanie do rozvoja zdravia a zdravotníckej starostlivosti riadené dosiahnutými výsledkami vo fyziologických funkciách organizmu.
- Integrovaná primárna zdravotná starostlivosť orientovaná na rodinu a komunitu podporovaná flexibilným a citlivo reagujúcim systémom nemocníc.
- Proces rozvoja zdravia spojený s účasťou všetkých relevantných partnerov, ktorý podporuje spoločné prijímanie rozhodnutí, realizáciu a odpočet plnenia.
Program Zdravie pre všetkých v 21. storočí bol sformulovaný do 21 cieľov. Vyberme si len dva ciele, ktoré by Slovensko malo, prostredníctvom ministra na riešenie kríz, splniť. Veľa času mu už nezostáva, preto by mal pribrzdiť vo svojich vyhláseniach o tom, ako sa musí lepšie oboznámiť so situáciou v rezorte. Navyše, tento mesiac mu končí sto dní… Ale túto známu výhovorku všetci až príliš dobre poznáme, ako aj to, ako ani jeden minister zdravotníctva nepripustil, že by niekde pochybil, práve naopak, svoje zásluhy každý vychvaľoval, až sa „nebesá“ červenali. A čo si myslíte, podarí sa ešte dosiahnuť cieľ číslo päť – Zdravé starnutie? Píše sa: Do roku 2020 by ľudia nad 65 rokov mali mať príležitosť tešiť sa zo svojho plného zdravotného potenciálu a mali by hrať aktívnu sociálnu úlohu. Alebo cieľ číslo sedemnásť – Financovanie zdravotníckych služieb a prideľovanie zdrojov? Do roku 2010 členské štáty by mali mať mechanizmy udržateľného financovania a prideľovania zdrojov pre systémy zdravotnej starostlivosti na základe zásad rovnakého prístupu, efektívnosti, solidarity a optimálnej kvality. Táto úloha sa už nedá stihnúť. Možno ju už aj preto vyškrtli zo svojho programu…
Osobne si myslím, že dať riešiť problém zdravotníctva človeku, ktorý sa obklopil ľuďmi, ktorí zdravotníctvo dostali do súčasnej mizérie, ba až katastrofy, lebo sa nám od roku 2002 (nástup R. Zajaca) „úspešne“ podarilo prepracovať až na štvrtú priečku od konca v rámci EÚ, keď z dôvodu neadekvátnej liečby ročne na Slovensku zomrie až 11 tisíc ľudí, 6 tisíc ľudí si „dobrovoľne“ siahne na život a ukončí svoje pozemské trápenie, je krajne nezodpovedné, hazardom, za ktorý by mal premiér Fico niesť osobnú zodpovednosť. Lebo jeho všetci ministri zdravotníctva doslova dokopali tento rozkradnutý rezort až po brány slovenských cintorínov.
Celá debata | RSS tejto debaty