extremny realista

Všetci slovenskí autori by sa radi dostali do povinnej literatúry, medzi velikánov slovenskej tvorby. Tlačenica až – až kosti praskajú… Veď dostať sa do spoločnosti napríklad Tatarku, Dostojevského či Hemingwaya, to už je naozaj veľmi vysoký level.  Preto snahu autorskej dvojice Dušan Taragel a Peter Pišťánek s názvom „Sekerou a nožom“ by som mohol hodnotiť aj na základe týchto pohnútok. Podľa názoru odporcov zaradenia tejto knihy medzi povinné čítanie, ide o dielo obsahujúce perverzné a vulgárne výrazy, ako i texty urážajúce ľudskú dôstojnosť. Osobne si myslím, že celé dielo je plné žlče, hrubej jednostrannosti, zjednodušovania, čiernobieleho videnia. (Pamätám si aj na to, ako sa kedysi s veľkou pompou oznamovali premiéry Havlových hier, ale i na to, ako ich postupne sťahovali z repertoárov, keď istej časti politického spektra poslúžili, ale zároveň veľa ľuďom aj otvorili oči. Ako až zdesene prijímali inkoherentné, opilecké texty a nechceli veriť, že skutočne ide o takého „slávneho“ autora. Je V. Havel v českej povinnej literatúre, alebo stačí, že je po ňom pomenované letisko?!) Postupné vymývanie mozgov, snaha implantovať iné hodnoty, meniť rebríček pocitov krásy, myšlienkovú, intelektuálnu hĺbku zamieňať povrchnou plytkosťou, tu vždy bola. Nie je dobré, ak má národ príliš veľa rozhľadených ľudí. Takých, čo vedia rozoznať pravdu od klamstva, kultúru od nekultúrnosti, vôňu od smradu… S takým národom sa ťažšie manipuluje. Preto mu treba zmeniť aj históriu, poškvrniť, ba priam zohyzdiť jeho kultúrne tradície a nahradiť ich inými. Ide o novú, dúhovú kultúrnu revolúciu. V mene nového, globalizovaného, multikultúrneho sveta, v mene pokory a poslušnosti k súčasnému systému spoločnosti, k jeho hodnotám, ako napríklad gender filozofia, LGBT a pod. Lebo spoločnosť, to nie je národ, to sú už len jeho „vyvolené“ celebrity, ktoré mu dávajú už len efemérne ilúzie, ale popritom mu zároveň nasadzujú  tuhý postroj a na čižmy montujú demokratické ostrohy! V mene zachovania lásky, pravdy a slobody… Lásky k svojim nakradnutým peniazom na bankových kontách, ich pravdy na súdoch a slobody v deštrukcii krajiny.

Ovládnutie myslenia, zmena mravných hodnôt, bagatelizovanie morálky, presadzovanie myšlienkového, absolútne bezbrehého liberalizmu, nie je žiaden módny trend. Ide o premyslené naprogramovávanie mozgov, ich ovládnutie a napokon aj použitie v mene vlastných (dobyvačných a životy ujarmujúcich) cieľov. Napríklad nebáť sa zabíjať, potláčať súcit, chápať lásku ako slabosť, či zábranu honby za ziskom aj na úkor druhých. Byť tvrdý, sebavedomý, vedieť vygumovať pocity, vedieť bez uvažovania rozdávať údery všade, kde „vrchnosť“ ukáže prstom, bez ohľadu na ľudskú dôstojnosť, mravnosť a charakter. Som preto rád, že to bola cirkev, cez Združenie katolíckych škôl, ktorá sa vrátila k myšlienkam svätého otca Pia XI., ktorý vo svojej slávnej encyklike „Quadragesimo  anno“   napísal: „Cirkev sa nijako nemôže zriecť úradu Bohom jej zverenom, že má svojou autoritou zasahovať nie do vecí „technických“, pre ktoré nie je ani vhodnými prostriedkami vybavená, ba ani poverená poslaním, ale musí zasahovať vo všetkých veciach, ktoré majú vzťah k mravnému zákonu. Pretože z tohto dôvodu jej bol zverený poklad pravdy a veľmi zodpovedné poslanie, aby v celom rozsahu šírila mravný zákon, vysvetľovala ho, ale aj vymáhala, aj napriek tomu, či je to niekomu príjemné alebo nie. A toto poslanie podriaďuje nášmu Najvyššiemu súdu ako sociálny poriadok“. To len na margo tých titanov „ducha“, čo bezducho tvrdia, aby sa ľudia len modlili a nemysleli…

(Pius XI., jeho prvým verejným aktom bolo to, že udelil požehnanie „Urbi et Orbi“ z vonkajšieho balkóna Chrámu sv. Petra, čo bolo zmierlivé gesto voči talianskej vláde, ktoré neurobil nijaký pápež od pádu pápežského štátu. Prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v Kristovom Kráľovstve“. Svojim postojom sa usiloval dokázať, že cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať. V prvej encyklike „Ubi arcano“ založil „Katolícku akciu“, ktorá viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou).

Pripomeňme si ešte niekoľko myšlienok Hilaire Belloca, ktoré napísal už v roku 1929, v knihe Survivals and New Arrivals: The Old and New Enemies of the Catholic Church (Prežiť a začať znovu: staronoví nepriatelia katolíckej cirkvi): „Pýcha sa u jedincov postihnutých touto chorobou prejavuje tak, že považujú všetko, čo si myslia, vrátane toho, čo si myslia, že sa naučili alebo dosiaľ nejakým spôsobom absorbovali, za absolútne a postačujúce, bez ohľadu na to, z akého absurdného zdroja ich vedomosti pochádzajú… Ignorancia im znemožňuje dôsledne poznávať čokoľvek, k čomu sa ľudstvo v minulosti v danej otázke dopracovalo, vrátane miery istoty tohto poznania. Intelektuálne obžerstvo im znemožňuje nielen skúmať argumenty, ale aj uznať dôsledky svojich vlastných tvrdení“.

Čo poviete, aké aktuálne, priam presne kopírujúce dianie súčasnosti! Akoby sme cez hulvátstvo a agresívny slovník chceli, či mali dokázať, že niečo bolo skutočne agresívne a hulvátske. To sa už nedá ani len nazvať intelektuálnou plytkosťou, ale len povedať, že ide o najhrubší, najvulgárnejší, najzjednodušenejší literárny primitivizmus. Alebo vari neplatí ani len anglosaské pravidlo o tom, že čím viac slobody, tam viacej zodpovednosti? G. B. Shaw kedysi povedal: „Sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí“. Sloboda, vážení autori, nie je synonymom voluntarizmu, myšlienkovej bezbrehosti, ktorá sa rada nazýva aj ako extravagancia, ale sloboda je „len“ prirodzenou zodpovednosťou mysliaceho a cítiaceho ducha. Kultúrny liberalizmus sa však na Slovensku pomaly, plíživo stal pevnou, úplne samozrejmou súčasťou života a dostal aj eufemistické pomenovania, ako duch novej doby, moderného (rozumej globalizovaného) sveta, ba až pozitívneho pokroku v mene konzumu… Každý, kto sa mu chce vzpriečiť, je hneď označený za spiatočníka, konzervatívneho zadubenca, sfanatizovaného katolíka, alebo len psychiatrického pacienta. Alebo ho onálepkujeme ako totalitného extrémistu, fašistu, ako napríklad Mariána Kotlebu, ktorý nedal dotáciu na  porno „Divadlo štúdia tanca“, kde nahí tanečníci chceli predvádzať to, čo by si nemohli dovoliť ani na nuda pláži, lebo by ich samotní naháči hnali tak, že z „tanca“ by sa stal útek na spôsob „zachráň sa kto môžeš“. A aká náhoda „opäť“ postretla župana Kotlebu. Keď nevyšla provokácia s holými tanečníkmi, nastúpilo divadlo Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno, s názvom Kováči, plné najhrubších vulgarizmov. A ako ináč, našiel sa známy odborník na umenie, piatimi trestnými oznámeniami ovenčení A. Kiska, ktorý sa postavil vraj za proskribovaných divadelníkov. Lepší „PR“ si župan ani nemohol priať. Za všetky do detailu  „premyslené“ aktivity treba Kisku – prezidenta pochváliť. Lebo čo krok, to koordinovaný zmätok, úpadok, anarchia, zrada a zapredanie vlastného národa cudzím mocnostiam. Kiska polyhistor, už upratuje nielen v armáde, súdnictve, zahraničnej politike, ale zdokonaľuje sa aj v kultúre a radí aj pôdohospodárstvu, ako „prežiť“ s dotáciami hlboko pod výrobnými nákladmi. Cítiť ho skoro všade. Lebo čo krok, to…

Ak sa na liberalizmus pozerám cez prizmu jeho minulosti, tak po prvý krát zhrešil tým, že dal všetky práva jednotlivcom, bez zreteľa, či len elementárneho ohľadu, na celok. A paradoxne práve dnes neznamená jednotlivec nič iné, len ako prostriedok vo vytvorenej spoločenskej atmosfére, ktorá je pre tých, ktorí ju stvorili, zdrojom ich nezaslúženého (koristníckeho) bohatstva, ktoré im zaručuje, aby beztrestne šírili myšlienky zvrhlosti, a ešte to aj vydávali za najveľkolepejší prejav demokracie a slobody. Že to tak nie je? Stačí si prečítať „myšlienky“ slobodo-úmyselných, pokrokom „pokropených“ a peniazmi dobre „fedrovaných“ občianskych združenárov a je všetkým jasné, kam nás svojimi pokusmi chcú až dostať?! Predmetnú snahu pretlačiť knižku do povinnej literatúry totiž chápem ako overenie si bdelosti morálky národa. A verte, že tých pokusov ešte zažijeme…