extremny realista

Jedna z najkrajších definícií je: „Veriť znamená uznať za pravdu to, čo ti niekto hovorí, pre jeho hodnovernosť“. Koľko politikov za 25 rokov nás svojim konaním zbavilo viery veriť v pravdu? Jednota slova a činu v sebe zahŕňa hlboký morálny rozmer. Je previerkou charakteru, čestnosti, úprimnosti a lásky k pravde každého z nás. Ak nás zradí, sklame, či oklame priateľ, je to vždy frustrujúce. Ak nás zradí strana, vláda, je to strata ilúzií, utvrdenie sa v tom, že súčasný svet stratil prirodzenú pravdu.
Začnem politikou KDH. Vyberiem len jeden dôkaz o tom, ako málo si jeho politici všímajú zásadné materiály Svätej Stolice. Na konferencii v Kyóte (marec 2003) o environmentálnych problémoch sveta (napr. aj vypúšťanie množstva emisií do ovzdušia) bola pripravená schéma plánu o vode siedmich kresťanských krajín z G8. Na konferencii v Kyóte sa zúčastnil už aj Vatikán a podporoval právo každého na vodu. Dokonca aj na samite G8 v Eviane v júni 2003.
V dokumente v bode dva sa uvádza: „Privatizácia a spoločné dobro. Je tu jedno nebezpečie, vidieť vodu ako jednu z komodít, ktorá sa môže predávať v trhovom spoločenstve“. A bolo to práve KDH, ktoré sa zúčastnilo privatizácie vodární. Základné všeobecné určenie všetkých dobier na svete aj týmto príkladom potvrdzuje, že ľudia a krajiny majú právo používať tieto dobrá pre svoje účely a nielen ony, ale aj budúce generácie.
Aj definícia liberalizmus, že je vojnou proti Bohu, a že je zánikom pravdy, má svoje praktické potvrdenie, žiaľ, ale oveľa viac sa hodí plurál. Nebudem hovoriť o poslancoch, ktorí z kresťanskej strany hravo prestúpili do liberálnej tvrdiac, že svoje hodnoty si „berú“ so sebou. Nedá mi ale, aby som dnes obišiel ich podporu Zajacových zdravotníckych zákonov, ktorých taktika uplatňovania bola veľmi dobre premyslená, najmä zo strany SDKÚ a KDH. Obe strany sa ani dnes nemôžu vyhovárať, že boli uvedené do omylu. Z tohto obdobia mám odložených veľa článkov, analýz, stanovísk profesijných organizácií, ktoré upozorňovali, že ak sa prijmú, tak sa z humánneho zdravotníctva stane individuálne, voluntaristicky riadené trhovisko, so svojimi najnegatívnejšími vlastnosťami, resp. len snahou niečím byť a preto aj veľa, veľmi veľa mať.
Vtedy sme viacerí upozorňovali členov parlamentu, aby sa špičkové a koncové zdravotnícke zariadenia netransformovali na akciové spoločnosti. Zbytočne. Najmä poslanci liberálneho a pravicového spektra (ľavicové v tom pokračovalo ďalej, takže žiaden rozdiel) v tom videli akúsi mantru úspechu, pokroku, modernosti, ba až geniality tvorcov, ktorí si na jej prezentáciu požičali od Svetovej banky 2,5 mld. korún. My sme vyzneli ako prihlúpli spiatočníci. Navyše, vládni poslanci (2002-2006 zázračne „zabudli“, že zmena týchto zariadení bola vtedy v rozpore s ich prijatým vládnym programom. Veď v kapitole zdravotníctvo, v súvislosti so zmenou vlastníctva, bolo uvedené, citujem: „Vláda bude pokračovať v začatom procese decentralizácie a vytvorí legislatívne predpoklady pre vyššiu účasť regiónov na vlastníctve zdravotníckych zariadení, bez obmedzenia ich druhu a typu.
Čo to znamenalo? Veď nikde nebolo napísané, že minister R. Zajac má za úlohu zmeniť všetky nemocnice na akciové spoločnosti? Je pravdou, že minister chcel tieto zariadenia zmeniť na akciové spoločnosti s účasťou štátu, ktorá bola definovaná vo výške 51%, ale sa zároveň netajil aj tým, že by bol rád, keby sa účasť štátu zredukovala na menej ako 33%. Na naše upozornenia nereagoval, a ak reagoval, tak vždy sarkasticky posmešne. Nereagoval ani na to, že navýšením kapitálu, alebo možnými konkurzmi (súčasné predaje malých a stredných nemocníc, ako druhá vlna privatizácie do rúk finančným skupinám, bolo presne naplánované, lebo inak to ani nemohlo dopadnúť, vzhľadom na nesplnenie podmienok ich reálneho financovania)je možné úplne zmeniť vzorec vlastníctva a napokon akciové spoločnosti zmeniť na väčšinovo súkromné.
Opakujem, nemám nič proti súkromnému vlastníctvu aj väčších nemocníc, i keď je to v EÚ ojedinelé, lebo väčšinou sú riešené ako neziskové organizácie, ktoré uvádza aj náš zákon v par. 84a zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, citujem: „Výhody neziskovej organizácie znamenajú výrazný vplyv zakladateľa, umožnenie vstúpiť súkromnému kapitálu do zakladateľov, zisk vracajú do vlastnej činnosti, sú chránené pred konkurzom, takže za každej situácie sú schopné poskytovať zdravotnú starostlivosť“.
Vznikom obchodnej spoločnosti (a.s.) sa zdravotnícke zariadenia stanú úplným a plnohodnotným predmetom súkromného obchodného práva a vzťahujú sa teda na nich aj ustanovenia o konkurze a samokonkurze. Transformácia na a.s. dáva príležitosť organizáciám pracovať so ziskom, ktorý môžu, a ako súčasná realita aj potvrdzuje, investovať aj mimo zdravotníctva. Takto napokon došlo k „transferu“ obligatórneho poistného, ktorý na základe povinnosti stanovenej zákonom, sa už dostal aj do úplne iných oblastí podnikania, ako je zdravotníctvo. Podotýkam, že bez súhlasu samotného platcu – občana, ale aj štátu. Zhrniem, ak teda chceme zabezpečiť vstup súkromného kapitálu, je to možné cestou neziskových organizácií, čo znamená, že vytvorený zisk sa bude investovať do vlastného zdravotníckeho zariadenia.
Pamätáte sa na privatizáciu za vlády V. Mečiara a potom M. Dzurindu? Mečiar chcel vytvoriť vraj poctivú, slovenskú kapitálotvornú vrstvu a potom predať podniky zahraničným investorom, Dzurinda obišiel privatizáciu privatizácie a odrazu slovenské už nebolo slovenské, ale zahraničné. A strategické sa zmenilo na nestrategické.
Segmentom, kde idú skutočne veľké peniaze, je aj zdravotníctvo. Prečo by do neho nejaký žralok len tak vhupol, keď by musel všetko, čo dostane, vrátiť späť? Vyžiť len z akéhosi správneho fondu, to je len pre extrémnych idealistov. Obávam sa však, že nastavené pravidlá, keď sa dnes VÚC-ky „zbavujú“ svojich nemocníc, boli už dávno pripravené tak, aby cielene vyšli na mizinu. Potom príde prvá pomoc. Kúpi za babku nemocnice, revitalizuje ich zo zisku a nastane tretia fáza, keď bývalé štátne, potom dva krát sprivatizované, sa opäť stanú štátne, lebo pôjdu do riadeného krachu, ale ich odkúpenie vyjde možno štát o 300% viac. Ak štát v zmysle ústavy zodpovedá za rovnosť, dostupnosť a kvalitu poskytovania zdravotníckej starostlivosti, nič iné mu asi nezostane.
Za zákon (z fabričky ministra Zajaca na prepieranie platieb z poistného) o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia hlasovalo 83 zo 147 prítomných poslancov. Proti bolo 62 a hlasovania sa zdržali dvaja zákonodarcovia. Prenesme sa do roku 2011 a zároveň si pripomeňme slová exministra Rudolfa Zajaca: „Lekári majú strach, že transformácia nemocníc na a.s. so „100% štátom“ je len „predohra“ k privatizácii. … veľká časť ministrov zdravotníctva, a samozrejme aj iných ministrov, boli obyčajní klamári“. Dnes už nemusíme vôbec pochybovať o tom, kto bol nielen najväčší klamár, ale aj organizátor „vypumpovaniu“ žalúdka celému zdravotníctvu.
V roku 2010 si do kresla ministra zdravotníctva sadá narýchlo vyrobený minister za KDH Ivan Uhliarik. Úloha? Doprivatizovať všetky koncové nemocnice. Ale…. 1. októbra 2011 však 2400 odvážnych lekárov povedalo vláde a národu veľmi nahlas, veľmi odvážne: „Ďakujeme, odchádzame“. Namiesto dialógu, lekárov do nemocníc privážali kukláči, veď ministrom vnútra bol vtedy Daniel Lipšic.
Každý by sa mal vedieť poučiť z vlastných chýb. Predseda KDH sa dnes tvári, ako keby táto epizóda ani nebola, ba navyše, za tieňového ministra zdravotníctva navrhuje M. Faktora, pokračovateľa štafety zapálenej R. Zajacom. Pritom KDH malo kedysi, podľa môjho názoru, najlepšieho ministra zdravotníctva od roku 1990. Alojza Rakúsa. Áno, mal aj on veľa chýb. Bol slušný, čestný, ohľaduplný, rozhľadený, inteligentný, vzdelaný, sebakritický, čo sú kontraindikácie na to, aby bol v súčasnej politike.
A namiesto záveru len odcitujem časť textu Topky.sk zo dňa 05.09.2011, ktoré uverejnili správu: „Na podozrenia z korupcie v slovenskom parlamente pri schvaľovaní zdravotníckej reformy v roku 2004 poukazuje depeša veľvyslanectva USA v Bratislave, ktorú zverejnil portál WikiLeaks. Diplomatická správa, ako zdroj podozrivý z kupovania hlasov nezávislých poslancov, uvádza finančnú skupinu Penta. Dôverná informácia z 21. apríla 2005 analyzuje reformu presadenú vtedajším ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom. Keďže v parlamente prešlo šesť reformných zákonov s podporou nezávislých poslancov vcelku hladko, „existujú dohady, že tieto hlasy boli kúpené“. „Zdrojom podozrivým z kupovania hlasov bola finančná skupina Penta,“ uvádza depeša podpísaná vedúcim veľvyslanectva USA Scottom Thayerom.