extremny realista

Od 01.01.2016 zdravotné poisťovne uzatvorili nové zmluvy s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Porovnanie nových zmluvných cien niektorých výkonov jednodňovej zdravotnej starostlivosti v € preukázalo výrazné cenové rozdiely v prospech vybraných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Cenové rozdiely, dobre tušíte, sa aj v roku volieb opäť zväčšili. Súčasný „systém“ cenotvorby zdravotných poisťovní umožňuje vytvárať rôzne platobné podmienky pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti za identické výkony v rovnakom režime. Preto je potrebné zaviesť do praxe DRG (platba za diagnózu). Za cenotvorbu musí byť zodpovedné MZ SR. Cena musí odrážať reálne náklady. Jej konečné stanovenie, čiže určenie výšky platby za uskutočnený výkon, nie je až takým veľkým problémom, ako politická vôľa takúto platbu aj presadiť.
Čo by to totiž znamenalo? Zjednodušene „len“ to, že o toku peňazí by nerozhodoval napríklad Forai (Smer – SD) alebo Faktor (KDH), obidvaja bývalí riaditelia Všeobecnej zdravotnej poisťovne, či inžinier Kultan z Dôvery. Čiže ekonomické kvázi súperenie (pro forum externum) štátneho a súkromného. Stretávam sa totiž s otravnou, ba až bezduchou apologetikou súkromného sektoru (napr. od štátobijca z Mostu – Híd Petra Osuského), ktorý jediný si myslí, že len on a jeho súkromnícky „model“, môže spasiť zdravotníctvo (lebo tam sa vraj nekradne, a čo potom skrachovaná ZP Perspektíva?), ale na druhej strane aj s voluntaristickými rozhodnutiami štátnej zdravotnej poisťovne, v ktorej jej generálny riaditeľ vystupuje ako samovládca, avšak bez kompetencií. Prečo? Lebo príkazy dostáva od tých, ktorí mu dali rozprávkový plat, luxusné, nadštandardné benefity, ale aj politické (z rezortu ministra Kaliňáka) krytie, aby si mohla privyrobiť napríklad aj tetuška Anička, dôchodkyňa (Citácia výroku R. Zajaca v denníku Sme v roku 2015: „Paška bol tieňový minister zdravotníctva. V rokoch 2002 a 2003 ako opozičný poslanec bol aj mojím poradcom. Bol členom zdravotníckeho výboru. Nikdy sa netváril, že o zdravotníctve nič nevie. Vždy do zdravotníctva zasahoval. Povráva sa, ale ja na to dôkazy nemám, že každý pondelok chodila k nemu Zuzana Zvolenská ako šéfka Všeobecnej na koberec, komu čo poisťovňa uhradí“). Veď, ako oznamovala štátostrana, tento rok si dôchodcovia prilepšia (čo sa dá aj chápať tak, že sa majú veľmi dobre, ale aj tak im ešte pridáme) o 1,9 eura k ich dôchodku. Ale Anke sa to asi málilo.
Nezávislosť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorého otcom je exminister Rudolf Zajac (Objektívne, kompetencie dostal naozaj veľké. Úrad sa mal stať ostrým strážnym psom, ale tým, že Smer zmenil reglement a do funkcie riaditeľa je menovaný straníckym ministrom, spravil z neho neškodnú, trocha symbolicky poštekávajúcu čivavu), je asi na úrovni hluchonemého, ktorý dostal úlohu dirigovať operný súbor. Úrad ZP umožnil, aby doslova ochoreli na šialenú zlatú horúčku v kanadskom úseku rieky Klondike. Dnes sa Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dostal už do takého štádia, že keby neexistoval, nič sa dramatické sa nestane. Veď pitvanosť zomrelých pacientov ledva dosahuje 13 %, čo je hlboko pod priemerom vyspelých krajín Európy…
Nie je predsa možné, aby sa utešene darilo amorálnej anomálii, o ktorej všetci vedia, len stranícka poslušnosť velí mlčať, že čím viac výkonov urobí operačný tím, tým viac dostáva nemocnicu do finančných problémov. (A potom dr. Peter Osuský, so svojou brunátnou tvárou, mentorským, presvedčivým hlasom až teatrálne poukáže, že kto sa to teda pričiňuje o zväčšovanie čiernej diery v zdravotníctve)? Aj preto musia nemocnice „vyrábať“ čakacie lehoty, nehovoriac o tom, že dobrých odborníkov je čoraz menej a menej. Výsledkom je veľmi často zúfalé hľadanie kontaktov v Bratislave, v Banskej Bystrici, či v Košiciach, aby postihnutému pacientovi pomohli už len tam (kde inde?), lebo jeho „spádová“ nemocnica mu nielenže nepomohla, ale ešte viac pobabrala riešenie jeho zdravotného problému.
Uvediem príklad, za všetky, ktoré som v rámci Slovenska riešil. Istej pani z Kysúc dali termín, že na výmenu kolenných kĺbov môže prísť asi tak za dva a pol roka. Od bolesti a bez barle už nevedela prejsť ani z postele do kuchyne, nieto postarať sa o hydinu či záhradku. Dnes chodí, priam lieta. Ak by nás náhoda nedala dohromady, už by „lietala“ len na invalidnom vozíku. Jej stav bol taký akútny, že o 2,5 roka (okrem bolestivého strádania), by už stratila šancu na úspešnú operáciu.
Pomôžme si trochou zo štatistiky. Celkovo bolo v ústavnej zdravotnej starostlivosti v roku 2014 operovaných 270 862 pacientov, s celkovým počtom 274 008 operácií. Do počtu operácií sú započítané viacdobé operácie a reoperácie pre komplikácie, ktoré boli vykonané počas jednej hospitalizácie na príslušnom oddelení. Najvyšší počet pacientov operovaných v chirurgických posteľových oddeleniach bolo zaznamenaných v Bratislavskom (45 041) a Košickom (42 688) kraji. Prečo asi? Už som odpovedal. Pokračujme z inej strany. Na Slovensku každý deň zomrie cca 32 ľudí na rakovinu, čo znamená, že za jeden rok zomrie cca 7000 mužov a asi 5000 žien. Faktory prevencie, ktoré by mal monitorovať Úrad verejného zdravotníctva SR a ohlušujúco zvoniť na poplach, aké máme znečistené životné prostredie, dlhodobý stres, chudobu, prečo sa boríme s oslabovaním imunitného systému – napríklad konzumáciou chlórovanej vody a pod., nedoliečenými vírusovými ochoreniami, nevhodnou, často až kontaminovanou stravou, sú u nás len v písomnej podobe. Sme majstri sveta v prijímaní rôznych, protokolov, deklarácií, programov, modelov, odporúčaní, výziev, vypracovávaní rôznych štúdií. A šup s nimi do šuplíka. Výsledok? Chorobnosť nám neklesá, naopak, priam utešene stúpa. Ale Hlavný hygienik SR Ivan Rovný úplne spokojne toleruje, že sa koncoročné výročné správy veľkej väčšiny regionálnych úradov zdravotníctva podobajú až nepochopiteľne okato rovnako. Nečudo, keď má ešte popri svojej dôležitej funkcii, ešte ďalšie dva plné úväzky…
Nesmiem však zabudnúť povedať, že od pani z Kysúc nikto nič nepýtal, nenaznačoval, neodsúval (ba veľmi si pochvaľovala aj prístup zdravotných sestier), lebo máme ešte veľa lekárov, ktorí aj napriek tomu, že ich stav je pauperizovaný a cielene kriminalizovaný, zostali verní svojmu poslaniu. Fakt, že paralelne funguje aj „obálkové zdravotníctvo“ je preto, lebo z každého eura sa 30 centov kdesi „stratí“. Že lekár zo zákona musí študovať, vynakladá nemalé prostriedky na zvyšovanie svojej kvalifikácie, ale štát mu dáva len toľko, že ak by si „neprivyrobil“ nočnými či víkendovými službami, tak by po večeroch mohol pred Tescom predávať akurát tak Nota Bene, je verejným tajomstvom. A práve tu by mala rozhodujúcu úlohu zohrávať Slovenská lekárska komora…
Keď hovorím o Tescu, spomínam si, ako som sa postavil do jedného radu, z ktorého, ako naschvál, ubúdalo najpomalšie. Za pokladnicou sedela vystresovaná asi 40 ročná žena, ktorá sa všetkým ospravedlňovala za svoju pomalosť, vraj je len brigádnička. Pri blokovaní nákupu som veľmi nahlas povedal, že sa nikam neponáhľam, a že chápem každého začiatočníka. Potom som sa jej potichu opýtal, nech mi úprimne povie, kde pracuje na plný úväzok. Len šepla „…Na Áre v petržalskej nemocnici“. „Kdéé“?, opýtal som sa, neveriac vlastným ušiam. Nie, aby zo služby išla domov, postarala sa o rodinu, oddýchla si, ona musela nastúpiť do ďalšej služby. Nikdy na tento šok nezabudnem. Ani na triednu učiteľku môjho syna, ktorá si na gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave, privyrába aj ako upratovačka…
Preto si kladiem otázku, kde sme sa to až dostali? Rodiny sa nám rozpadajú, veď každé druhé manželstvo končí rozvodom, v roku 2014 štatistický úrad zaznamenal vyše 5 tisíc samovrážd, ale vláda bude prednostne hovoriť o nákupe cestných radarov (120 mil. euro), aby sa vraj znížilo percento mŕtvych vodičov na našich cestách. Veď v tom istom roku zahynulo „len“ 258 ľudí. Že však ide o ďalšie „zdaňovanie“ občanov, je jasné aj slabomyselnejšiemu. Viac pozornosti venujeme právam LGBT (lesbický, gay, bisexuálny a transrodový), ako právam žien na ich primeranú odmenu za nesmierne zodpovednú a vyčerpávajúcu prácu. (Pán Sulík by nám o tom vedel čosi aj viac povedať). A mohol by som pokračovať aj v ďalších nezmysloch, ktoré „zdobili“ každé vlády. Veľmi často si preto spomínam na Černyševského dielo „Čo robiť“? Na ktoré mu cár odpovedal slovami: „Rudu kopať“ a poslal ho na Sibír. Priatelia, blížia sa voľby. Čo budeme robiť?