extremny realista

Slovensko s dodržiavaním prijatých chárt z dielne Svetovej zdravotníckej organizácie, mám na mysli rôznych všeľudských práv, práv okolo zdravia, poskytovania zdravotníckych služieb, ktoré sú tlmočené v rôznych záväzných i nezáväzných dokumentoch a ktoré by mali členské štáty striktne garantovať, že ich budú aplikovať v praxi, je na tom viac ako zle. Aj napriek tomu, že práve ochrana a udržiavanie zdravia je životne dôležitá pre každého človeka. Nieto ešte u detí. Uplatňovanie týchto odporúčaní v živote je veľmi, ale úboho veľmi slabou stránkou slovenskej „zdravotníckej“ legislatívy. Aj napriek tomu, že v spoločnosti existujú veľké skupiny obyvateľov, vrátane detí, ktoré si tieto práva dokážu uplatňovať oveľa ťažšie, alebo vôbec nie.
Každé detstvo je špecifické a každé dieťa je jedinečné. Od chvíle svojho zrodu je neopakovateľnou osobnosťou, ktorá sa modeluje skúsenosťami a tým, ako sa k dieťaťu správa okolie. Treba mu poskytnúť pocit bezpečia, istoty a priateľstva, treba k nemu pristupovať ako k osobnosti s vlastnými želaniami a názormi. Tieto myšlienky majú podporu i vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorou Spojené národy vyhlásili: “Že detstvo má nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc, že rodina, ako základná jednotka spoločnosti a prirodzené prostredie pre rast a blaho všetkých svojich členov a najmä detí, musí mať nárok na potrebnú ochranu a takú pomoc, aby mohla bezozbytku plniť svoju úlohu v spoločnosti, uznávajúc, že v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia, majúc na zreteli, že dieťa musí byť úplne pripravené žiť v spoločnosti vlastným životom a vychovávané v duchu ideálov vyhlásených v charte Spojených národov a to najmä v duchu mieru, dôstojnosti, znášanlivosti, slobody, rovnosti a solidarity, majúc na mysli, že potreba zabezpečiť dieťaťu osobitnú starostlivosť je nevyhnutná“.

Vytvoriť voči právam detí ovzdušie úcty

V Deklarácii práv dieťaťa prijatej Valným zhromaždením OSN 20.11.1959 sa zdôrazňuje – “Dieťa pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred narodením aj po ňom“. Napokon bol dňa 20. novembra 1989 v New Yorku prijatý Dohovor o právach dieťaťa, ku ktorému Slovenská republika, ako súčasť Českej a Slovenskej federatívnej republiky, pristúpila v roku 1990 a jeho text bol vydaný v Zbierke zákonov pod číslom 104/1991 Zb. Do platnosti na našom území vstúpil 6. 2. 1991. Po vzniku dvoch samostatných štátov Českej republiky a Slovenskej republiky v januári 1993, sa v rámci sukcesie do medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, stala signatárskym štátom Dohovoru o právach dieťaťa aj Slovenská republika. Aj v ňom bolo jednoznačne vyhlásené, že detstvo má nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc.
Nepochybne, že deti sú v ohrození, pretože stále zostávajú tou skupinou obyvateľstva, ktorá je najmenej schopná ovplyvniť kroky a opatrenia prijímané vládou a Národnou radou Slovenskej republiky, a preto stále je aktuálna otázka preklenutia medzery medzi planou rétorikou o právach dieťaťa a realitou života detí tak, aby ich práva našli svoj odraz v legislatíve, politike a v každodennom praktickom živote. Konečnou snahou a efektom je potreba vytvoriť voči právam detí ovzdušie úcty. Snahou každého novonastupujúceho ministra zdravotníctva i ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, by malo byť (okrem iného) aj aktuálne preskúmanie stavu, teda situácie, ako sa napríklad uplatňuje právo na hospitalizáciu dieťaťa s matkou v nemocniciach spadajúcich a riadených Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Ak naozaj myslíme vážne „slogan“, že deti sú naša budúcnosť.
Článok 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“, nás priviedol k myšlienke vykonať krátku exkurziu práv dieťaťa v medzinárodných zmluvách, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Najdôležitejšia medzinárodná zmluva je už spomínaný Dohovor o právach dieťaťa, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov 20. novembra 1989 (oznámenie č. 104/1991 Zb. v znení č. 50/2003 Z. z.), ktorý nadobudol platnosť 6. februára. Z čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že: „Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia“. Z čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov, alebo v iných prípadoch členov širšej rodiny alebo obce, v súlade s miestnymi zvyklosťami, alebo zákonných zástupcov, či iných osôb právne zodpovedných za dieťa“.
Medzi takýmito medzinárodnými zmluvami nemožno tiež opomenúť Dohovor o ochrane ľudských práv v dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (oznámenie č. 40/2000 Z. z.). Z čl. 6 ods. 2 dohovoru o biomedicíne vyplýva, že: „Na maloletom, ktorý podľa zákona nie je spôsobilý vyjadriť súhlas so zákrokom, sa môže zákrok vykonať jedine so súhlasom jeho zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom. Názor maloletého sa bude brať vo zvyšujúcej miere do úvahy úmerne k jeho veku a stupňu zrelosti“.
Napriek tomu, že Charta práv hospitalizovaných detí schválená na I. európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch v máji 1988 organizovanej európskou asociáciou na podporu detí v nemocnici (European Association for Children in Hospital) nepatrí medzi záväzné dokumenty prijaté Slovenskou republikou, za zmienku stojí jej obsah pozostávajúci z dvanástich bodov:
1. Deti majú byť prijímané do nemocnice iba vtedy, ak starostlivosť, ktorá sa vyžaduje, im nemôže byť rovnako dobre poskytnutá doma alebo pri dennej hospitalizácii.
2. Deti v nemocnici majú vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu.
3. Ubytovanie by malo byť poskytované všetkým rodičom a tí by mali byť podporovaní v tom, aby ho prijali.
4. Pre rodičov by to nemalo znamenať finančnú záťaž a nemali by trpieť stratou zárobku.
5. Aby sa rodičia mohli podieľať na opatere svojho dieťaťa, mala by byť podporovaná ich aktívna účasť.
6. Deti i rodičia majú právo byť informovaní spôsobom zodpovedajúcim ich veku a úrovni chápania.
7. Mali by byť prijaté opatrenia na zmiernenie fyzického a emočného šoku. Rodičia majú právo na informačnú účasť pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa starostlivosti o ich deti.
8. Každé dieťa má byť chránené pred zbytočnou liečbou a výskumom. Deti majú byť ošetrované spolu s deťmi, s ktorými majú rovnaké vývojové záujmy a nemajú byť prijímané na oddelenia dospelých.
9. Deti majú mať všetky podmienky na hry a oddych, na vyučovanie vhodné ich veku a stavu a majú byť v prostredí nábytkom účelne zariadenom a stimulujúcom, ktoré má byť zostavené v súlade s ich potrebami.
10. O deti sa má starať personál, ktorého vzdelanie a skúsenosti ho predurčujú reagovať na fyzické, emočné a vývojové požiadavky detí a ich rodín.
11. Kontinuita opatery by mala byť zabezpečené tímom starajúcim sa o deti.
12. S deťmi sa má zaobchádzať s taktom a porozumením a ich súkromie má byť rešpektované“.

Vraj u nás neexistuje diskriminácia detí. Naozaj?!

V Slovenskej republike vraj nie je dovolená žiadna diskriminácia detí. Záujem dieťaťa sa (vraj) považuje za prvoradý pri akýchkoľvek postupoch a riešeniach týkajúcich sa dieťaťa. Dieťaťu sa zabezpečuje ochrana a starostlivosť nevyhnutná pre jeho blaho (vraj).
Lenže, pozor! Nastavený systém hospitalizácie dieťaťa však svedčí skôr o opaku. Na jednej strane ústava garantuje v čl. 40 „Každému právo na ochranu zdravia“ a ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov – „právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti“, žiadne z ustanovení zákona o zdravotnej starostlivosti však neupravuje právo dieťaťa na sprievodcu počas jeho hospitalizácie. Z § 15 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti vyplýva, že: „Sprievodca osoby v ústavnej starostlivosti je osoba, ktorá bola prijatá do ústavnej starostlivosti spolu s osobou, ktorej sa poskytuje ústavná starostlivosť“. Z citovanej dikcie teda vyplýva, že sprievodcom nemusí byť len rodič dieťaťa, zákonný zástupca, opatrovník, poručník, iná fyzická osoba ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti, alebo osoba, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti, ale aj ktorákoľvek iná osoba. Je vecou dohody v rodine dieťaťa, že sprievodcom môže byť napríklad aj starý rodič dieťaťa, alebo osoba bez príbuzenského vzťahu k dieťaťu, lebo takto je to v záujme dieťaťa a jeho blaha. Ak je hospitalizované dieťa vo veku, že dokáže vyjadriť svoju vôľu, je potrebné venovať pozornosť aj názoru dieťaťa.

Nie je to teda sprievodca dieťaťa, ktorý sa na základe svojho prejavu vôle a vlastného rozhodnutia, alebo rozhodnutia rodiča v záujme dieťaťa a jeho blaha rozhodol sprevádzať dieťa počas jeho hospitalizácie; je to jedine nemocnica, ktorá rozhoduje, či sprievodca dieťaťa bude prijatý. Potvrdzuje to aj dikcia zákona, citujeme: „Osoba, ktorá bola prijatá do ústavnej starostlivosti spolu s osobou, ktorej sa poskytuje ústavná starostlivosť“.
„Pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti“ považuje ustanovenie § 13 písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti: „za službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“. Pobyt si sprievodca dieťaťa uhrádza sám, ak nie je oslobodený od úhrady. Podľa § 38 ods. 8 písm. f) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
– „od povinnosti úhrady je oslobodený poistenec:
 do troch rokov veku prijatý do ústavnej starostlivosti, ak jeho sprievodcom je jeho zákonný zástupca, opatrovník, poručník, iná fyzická osoba ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti, alebo osoba, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti;
 do 18 rokov veku prijatý do ústavnej starostlivosti na onkologickú liečbu, ak jeho sprievodcom je jeho zákonný zástupca, opatrovník, poručník, iná fyzická osoba ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, osoba, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti, alebo osoba, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti;
 dojčiaca matka prijatá do ústavnej starostlivosti, ak jej sprievodcom je dojča;
 dojča prijaté do ústavnej starostlivosti, ak jeho sprievodcom je dojčiaca matka“.

Všetci ostatní sprievodcovia dieťaťa neuvedení v § 38 ods. 8 písm. f) zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti majú povinnosť za svoj pobyt sprievodcu nemocnici platiť. Nie však horibilné sumy, ktorými nemocnice spravidla ohúria rodičov, čím ich, samozrejme, odradia od rozhodnutia byť sprievodcom. Podľa § 38a ods. 2 písm. e) zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti „Výška úhrady poistenca za pobyt sprievodcu v ústavnej starostlivosti [§ 38 ods. 3 písm. f)] za každý deň pobytu je najviac 2,8 % zo sumy životného minima“, čo v súčasnosti predstavuje niečo viac ako 6 eura na jeden deň, samozrejme, bez nákladov na stravu, ktorú si sprievodca môže nad rámec uvedenej sumy objednať a osobitne uhradiť.

Osobitnú pozornosť by mala spoločnosť venovať Charte práv pacientov v Slovenskej republike, ktorá bola prijatá vládou Slovenskej republiky 11. apríla 2001, t. j. po ratifikácii Dohovoru o právach dieťaťa. Z bodu C.1 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 326 z 11. apríla 2001 k návrhu Charty práv pacienta v Slovenskej republike vyplýva pre ministrov zdravotníctva, obrany, vnútra, spravodlivosti a dopravy, pôšt a telekomunikácií: „Zabezpečiť dodržiavanie Charty v zariadeniach zdravotnej starostlivosti v pôsobnosti ich rezortu“. Z čl. 7 ods. 8 charty vyplýva, že: „Ak je do ústavnej starostlivosti prijaté dieťa mladšie ako šesť rokov, možno s ním prijať na základe odporúčania ošetrujúceho lekára aj sprievodcu. Pri prijatí dieťaťa staršieho ako šesť rokov a dieťaťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, možno po posúdení jeho psychického a fyzického stavu s ním prijať na základe odporúčania ošetrujúceho lekára a so súhlasom revízneho lekára aj sprievodcu. Pobyt sprievodcu sa považuje za ústavnú starostlivosť“.
Charta zabezpečuje dieťaťu nižší štandard práv, než k akému sa zaviazala Slovenská republika v Dohovore o právach dieťaťa. Treba veľmi zdôrazniť, že záujem a blaho dieťaťa nie sú limitované žiadnym vekom, ani tým, či nemocnica môže prijať sprievodcu dieťaťa a má pre pobyt sprievodcu vytvorené podmienky. A už vôbec nie je potrebný súhlas revízneho lekára zdravotnej poisťovne, ktorý nemá žiadne oprávnenie na schválenie pobytu sprievodcu, ktorý si svoj pobyt hradí v celom rozsahu sám. Dôvodom na odmietnutie sprievodcu nie je ani názor nemocnice, že emotívny a nedôverčivý sprievodca ohrozuje liečbu dieťaťa. Najmä nepredvídaná a náhla hospitalizácia, na ktorú nebolo možné dieťa pripraviť, je dôvodom na pobyt sprievodcu; vždy však vtedy, ak rodičia, alebo v ich zastúpení iné oprávnené osoby, na tom trvajú. Je absurdné, ak sa plačúce dieťa odtrhne od matky s častým odôvodnením: „…čím skôr to bude, tým skôr prestane plakať“. Čo je pre prijímajúci personál, nie až tak nezriedka, žiaľ, rutinná záležitosť, to je pre dieťa samotné a jeho rodičov stresujúca situácia, ktorá môže zanechať najmä na psychickom stave dieťaťa hlboké stopy a vyvolať nezvratnú nedôveru k vlastným rodičom, ako aj k zdravotníctvu an bloc.
Článok 7 ods. 8 charty z uvádzaných dôvodov nemôže byť pre deti staršie ako šesť rokov aplikovateľný, pretože porušuje právo dieťaťa na sprievodcu a je v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. A je tu určite opodstatnená otázka, ako Slovenská republika vykonáva spomínaný Dohovor o právach dieťaťa, ktorý v článku 1 (Definícia dieťaťa) uvádza: „Pre účely dohovoru sa za dieťa považuje každá ľudská bytosť mladšia ako 18 rokov“.
Ani jedna z medzinárodných zmlúv a ani jeden z uvádzaných všeobecne záväzných právnych predpisov – záujem dieťaťa a jeho blaho – sa neviaže na vek dieťaťa. Nie je preto prípustné, aby nemocnice v Slovenskej republike, najmä v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva zdravotníctva, porušovali právo dieťaťa na sprievodcu. Niet totiž vyššieho záujmu, akým je blaho dieťaťa a právo jeho rodičov rozhodnúť o potrebe sprievodcu v nemocnici; odmietnutím pobytu sprievodcu zo strany nemocnice, alebo nastavením neprijateľných finančných podmienok pre sprievodcu, sú tieto práva porušované a v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

Deti a ich rodičia vždy ťahajú za kratší koniec

Za porušovanie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky preto považujem aj podpísanie súhlasu na poskytovanie budúcej zdravotnej starostlivosti, ktorá v čase prijatia dieťaťa do ústavnej starostlivosti nie je známa, ale jej potreba sa počas hospitalizácie môže vyskytnúť. Takýto nelegitímny informovaný súhlas nie je mysliteľný v prípade dieťaťa, ktorého sprievodcovi bol odmietnutý pobyt v nemocnici. Nemocnica v prípade, ak nejde o neodkladné zdravotné výkony na záchranu života dieťaťa, môže akýkoľvek zdravotný výkon poskytnúť len so súhlasom rodiča alebo inej oprávnenej osoby. Snaha kryť sa predchádzajúcim informovaným súhlasom sa stane právne neúčinná v tom okamihu, ako poskytnutím tzv. nesprávnej zdravotnej starostlivosti dôjde k poškodeniu zdravia dieťaťa.
Pokiaľ rodičia dokonale nepoznajú svoje práva a ich komunikácia so zdravotníckymi pracovníkmi nie je o nástojčivosti a možno aj o nátlaku, potom spravidla dieťa a neakceptovaný sprievodca, vždy ťahajú za ten kratší koniec. Závisí len od rozhodnutia manažmentu nemocnice, či je ochotný akceptovať práva hospitalizovaného dieťaťa a umožniť prítomnosť jeho sprievodcu. Ak manažment nemocnice odmieta prítomnosť sprievodcu dieťaťa, vedie svoj zdravotnícky personál k vedomému, áno, k vedomému porušovaniu medzinárodných záväzkov a všeobecne záväzných predpisov Slovenskej republiky.
Veľmi nepresnú, až zavádzajúcu informáciu sme našli na webovej stránke zdravotnej poisťovne Dôvera (www.dovera.sk). „Môže dieťa v nemocnici sprevádzať jeho rodič? Pokiaľ to podmienky nemocnice dovoľujú, matka dieťaťa do 3 rokov má právo byť hospitalizovaná spolu s ním. Platí si len stravu. Zdravotnícke zariadenie môže prijať aj matku staršieho dieťaťa, závisí to však od priestorových podmienok a možností. Za pobyt v nemocnici pri dieťati staršom ako 3 roky si matka platí. Každá nemocnica má svoj cenník a podmienky. Je teda potrebné informovať sa priamo v konkrétnej nemocnici“. Zdravotná poisťovňa Dôvera takto aj preukázateľne potvrdzuje porušovanie medzinárodných záväzkov a všeobecne záväzných predpisov.
Na webových stránkach Všeobecnej zdravotnej poisťovne a zdravotnej poisťovne Union sme nenašli žiadne informácie pre sprievodcu dieťaťa. Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti definuje významnú zásadu: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto zákona musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu inej osoby“. Málokto si asi uvedomí, že práve prostredníctvom tohto ustanovenia sa môže povedzme jeden z rodičov dožadovať akceptácie možnosti, aby mohol byť počas hospitalizácie dieťaťa aj jeho sprievodcom, využitím návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa § 75 Občianskeho súdneho poriadku. V prípade uvedeného postupu vybraných nemocníc v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva zdravotníctva, t. j. odmietnutia sprievodcu dieťaťa, a známej nekonečne dlhej vynútiteľnosti práva v Slovenskej republike, by sa tak sprievodca mohol úspešne domôcť byť sprievodcom dieťaťa aspoň pre prípad budúcej hospitalizácie dieťaťa.

Peniaze a opäť peniaze… Najľahšie zdôvodnenie

Kde hľadať príčiny? Tie sú už hádam skoro každému jasné. A ak nie, tak mu to môže byť (napríklad) „vysvetlené“ aj na základe jeho osobnej skúsenosti. Nie až tak dávno sme „vďaka“ zákonom ministra Rudolfa Zajaca zdegradovali vzťah lekára a pacienta na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a klienta. Medzi pacienta a lekára sa tak dostali peniaze, ktoré sú v spotrebiteľskom vzťahu konštantou. Inými slovami, vysoko dôverný vzťah lekára a pacienta, ktorý sa kreoval viac ako dve tisícročia, sa degradoval na doslova kupecké poskytovanie a prijímanie služieb v situácii, keď pacient nemá inú alternatívu voľby. Pričom sme cielene postavili lekára do podradnej a pre neho zaručene ponižujúcej roly, lebo má (musí!) svojim pacientom vysvetľovať ekonomické „limity“ (napríklad poradovník, neprijatie sprievodcu atď.), ktoré si neurčil on, ale niekto úplne iný.
Súčasná medicína totiž vyžaduje od lekára, aby sa sústredil nielen na chorobu ako takú, ale aj na chorého človeka, trpiaceho touto chorobou. Vyplýva to i z dnešného chápania zdravia v telesnej, duševnej a sociálnej oblasti. Profesor MUDr. Peter Kukumberg, CSc. vo svojej publikácii, ktorá vyšla vo vydavateľstve HERBA, definoval súčasný vzťah lekára k pacientovi: „Ide o vnášanie merkantilných vzťahov, v rámci ktorých sa definujú chorobné entity a ich atribúty ako komodity“.(-) Podľa týchto deformovaných (chladnokrvne vykalkulovaných) „stanov“, vystupuje chorý občan k zdravotníkovi ako klient, a preto mu lekár poskytuje službu“?! Morálne zlo pácha ďalšie zlo. Paralela, možno neadekvátna, ale v tomto prípade aspoň symbolická: Mama na ľavo, dieťa na pravo, ako na istom peróne, v istom najhroznejšom období ľudstva.
Stojí to našim súčasným i budúcim politickým predstaviteľom za to, aby „problém“ prijatia rodiča alebo iného zákonného zástupcu, spolu s dieťaťom do nemocnice, bol až takto drakonicky formulovaný a bezohľadne limitovaný? Pokojné a spolupracujúce dieťa sa lieči rýchlejšie, čo je zárukou aj efektívnejšieho využívania finančných zdrojov. Veď už aj hlavný lekár Napoleona si všimol, že rany sa víťazným vojskám hojili rýchlejšie…
Vďaka dostupným údajom z Národného centra zdravotníckych informácií môžeme porovnať využitie nemocničnej starostlivosti aj podľa veku. Využitie spotreby zdravotníckych služieb u všetkých detí je najviac zaznamenávané u vekovej skupiny 0 – 4 rokov. Najmenej využíva zdravotnú starostlivosť (ambulantnú aj nemocničnú) veková skupina detí od 10 do 14 rokov (www.nczisk.sk). Nič z tohto poznania si politická elita nevšíma?! Ani nemusí, veď popredný tím „odborníkov“ na medicínsku etiku pracujúcich v príslušnej komisii ministerstva zdravotníctva, sa ani raz za ostatných dvadsať rokov verejne neozval a neukázal prstom na „demolačné čaty“ ľudí oblečených v drahých značkových oblekoch, ktoré v mene transformácie rušili, škrtali, spájali, predávali, znižovali, aj verejne obstarávali, odvolávali, presadzovali (napríklad zisk), premieňali, delimitovali, nie v záujme pacienta, ale len preto, aby si istá časť spriazneného podnikateľského sektora mohla ešte viac zvyšovať svoje marže, robiť reexporty v záujme svojho (ako aj ich) osobného prospechu…

„Zachrániť a utešovať chorých“

V tejto súvislosti možno len na záver pripomenúť, lebo pripomienka veľmi úzko súvisí s našim problémom, čo teda je, alebo nie je nadštandard. „Saluti et solatio aegrorum“ – „Zachrániť a utešovať chorých“ – tak znie motto Všeobecnej nemocnice vo Viedni založenej 1784 Jozefom II., ktoré sa intenzívne dodržiava dodnes. „V roku 1994 bola nemocnica dostavaná do dnešnej podoby a poskytuje ubytovanie na pozemku s rozlohou približne 240 000 m2 pre takmer 103 500 pacientov ročne. Viac ako 560 000 prípadov sa ošetrí ambulantne, približne 1 500 lekárov, ako aj približne 2 800 osôb ošetrovateľského personálu, sa stará o pohodlie im zverených pacientov. Pohodlie pacientov v nemocnici prispieva k rýchlemu uzdraveniu. Preto sú nemocničné izby pohodlne zariadené a disponujú výbavou, ktorá spríjemňuje aj dlhý pobyt v nemocnici“ (www.schrack-seconet.com). Rakúska mamička by si nevedela ani len predstaviť, aby prišla do nemocnice s karimatkou…
Pripomeňme si preto z Charty hospitalizovaného dieťaťa aj štvrtý bod „ Pre rodičov by to nemalo znamenať finančnú záťaž a nemali by trpieť stratou zárobku“. Sprievodca, ak je rodičom hospitalizovaného dieťaťa staršieho ako tri roky, by pri dodržiavaní Charty hospitalizovaného dieťaťa nemal platiť za svoj pobyt v nemocnici, kde osobne a celodenne pomáha zdravotníckemu personálu pri ošetrovaní svojho dieťaťa, a nemal by čerpať na tento účel dovolenku. Na pokrytie tejto potreby by podľa môjho názoru mohla slúžiť dávka nemocenského poistenia – ošetrovné, ktorá podľa § 42 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) patrí poistencovi, v našom prípade sprievodcovi, ktorému bolo hospitalizované vlastné dieťa alebo osvojené dieťa jeho alebo jeho manžela (manželky), alebo dieťa, ktoré bolo sprievodcovi zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu, a ktoré ošetruje aj počas hospitalizácie dieťaťa. Prípadnému tvrdeniu Sociálnej poisťovne, ktorá dávku vypláca, alebo nemocnice, že ošetrovanie zabezpečuje zdravotnícky pracovník v nemocnici, a nie sprievodca, sa dá jednoducho oponovať tým, že aj v prípade ošetrovania chorého dieťaťa v domácnosti ošetrujúca osoba ošetruje choré dieťa na základe predchádzajúcich pokynov ambulantného praktického lekára pre deti a dospelých, keď predtým pri návšteve ambulancie dieťaťu bola poskytnutá neodkladná alebo potrebná zdravotná starostlivosť. A rovnako je to aj v nemocnici. Sprievodca predsa pomáha nemocnici pri ošetrovaní chorého dieťaťa, a nie je dôvod nevystaviť príslušné tlačivo na výplatu ošetrovného. Nárok na výplatu ošetrovného podľa § 43 zákona o sociálnom poistení vylučuje len výplata náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, výplata nemocenského, výplata materského a výplata ošetrovného za to isté obdobie osobného a celodenného ošetrovania sprievodcovi na to isté hospitalizované dieťa alebo iné dieťa v rodine. Ak teda sprievodca v rovnakom čase nie je práceneschopný, nie je na materskej dovolenke alebo nečerpá ošetrovné, jeho nárok na výplatu ošetrovného by nemal byť vylúčený a požiadavka na vystavenie príslušného formulára na výplatu dávky by nemala byť spochybnená a odmietnutá. Formulácia nároku na výplatu ošetrovného je uvedená v podmieňovacom spôsobe preto, že nie je zvykom domáhať sa výplaty ošetrovného, napriek tomu, že nárok nie je vylúčený. Dodnes si to nikto z poslancov parlamentu akosi nevšimol. Veru, dodnes…

Hlas človeka na púšti…

Preto je načase, aby sa vytvorili také nástroje, také podmienky pre domáhanie sa práv zo strany dieťaťa, aby dieťa bolo reálne (nielen proklamačne) subjektom, nie objektom práva. Na záver ešte pripomeňme, že vláda Slovenskej republiky uznesením č. 438 zo 14. 6. 2000 zriadila Slovenský výbor pre práva dieťaťa, čím sa naplnila jedna z požiadaviek Dohovoru. V Slovenskej republike chýbal osobitný orgán, ktorý by vykonával dohľad nad dodržiavaním práv detí a plnil ďalšie úlohy, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z medzinárodných zmlúv v oblasti práv detí.
Práva sú málo účinné, ak o nich nikto nevie, alebo im málokto rozumie. Preto je zvyšovanie povedomia integrálnou súčasťou procesu posilňovania úcty voči ľudským právam. Ochranárska legislatíva a mechanizmy uplatňovania práv nie sú samé o sebe dostačujúce na vytvorenie kultúry úcty voči ľudským právam. Článok 42 Dohovoru o právach dieťaťa zaväzuje vlády signatárskych štátov informovať deti a dospelých o ustanoveniach zabezpečujúcich ochranu ľudských práv primeranými a aktívnymi prostriedkami.
Vychádzajúc z tézy, že vzťah štátu k dieťaťu musí byť vzťahom ochranným, môžeme konštatovať, že štát na jednej strane intervenuje do práv dieťaťa a na strane druhej je garantom týchto práv. Garancia vo svojej podstate znamená zákonnosť štátnej intervencie. Táto štátna intervencia je vlastne jedným z prvkov garancie, svoj základ má v právnej úprave a nastupuje až potom, keď iné systémy nie sú spôsobilé, či schopné problém riešiť. Hlavným cieľom nezávislých inštitúcií na ochranu práv detí je predovšetkým monitorovať, podporovať a ochraňovať ich práva. Ak má inštitúcia zameraná na ľudské práva ochraňovať aj práva detí, musí zistiť, čím a prečo súčasná legislatíva, politika a prax tieto práva nerešpektujú a navrhnúť opatrenia na ich odstránenie. Alebo aj hlas týchto organizácií je len hlasom človeka volajúcim na púšti? Zdá sa, ak posudzujeme situáciu z tohto pohľadu, tak určite áno.
A úplne na záver sa nedá nepripomenúť si aj slová exprezidenta SR Andrea Kisku, dnes predsedu strany Za ľudí, ktorý roku 2015 na margo imigrácie povedal, citujeme: „Slovensko by nemalo byť na chvoste štátov Európskej únie v počte utečencov, ktorých sme ochotní prijať“. Pán predseda strany Za ľudí, treba vám povedať, lebo táto téma nikdy nebola vašou silnou stránkou, že Slovenská republika sa nevie postarať o najzákladnejšie práva vlastných detí aj práve z dôvodu nielen nízkej výkonnosti ekonomiky, úžerníctva, ale aj nesmiernej korupcie pri predražovaní hádam už všetkého, čo môže niekomu priniesť zisk. Postarajme sa najprv o naše deti a možno raz, keď do Európy prídu skutoční utečenci, nie naverbovanci, aj o nich…
A aj súčasná epidémia korony všetkým jasne ukázala našu úbohú nepripravenosť, tápanie, negramotnosť, amaterizmus, v ktorom právnici keby aj protestovali, tak im to nebude nič platné, lebo vraj krízový stav. Prepáčte, ale ak v krízovom stave budem šliapať aj po právach dieťaťa doslova hlava-nehlava, je to len dôkaz, že sme niečo sakramentsky zanedbali. Veď rodič chorého dieťaťa musí písať na MZ SR o povolenie výnimky, telefonovať nemôže, lebo kapacity nestačia, aby dostal mailom súhlas na to, že dieťa môže ísť na ošetrenie. Že sa okrem iných práv, porušuje aj lekárske tajomstvo, to opäť nikoho netrápi. To je na ďalší obšírnejší článok. Etiku a morálku už radšej ani nespomínam. A len na úplný záver pripomeniem jednu definíciu môjho bývalého šéfa Katedry medicínskej etiky SZU profesora MUDr. Ladislava Šoltésa, DrSc.: „Zhodu medicínskej etiky s normou práva nazývame legalita, zhodu legality so svedomím, mravnosť.“

PhDr. et Mgr. Ivan Bielik, PhD., MPH, MHA