extremny realista

Spomienky, na ktoré ak zabudneme, tak si ich zopakujeme!

Začalo to „Guľovým bleskom“  

Slovensku chýba špičková, koncová univerzitná nemocnica, v ktorej by sa sústredili všetky oddelenia vybavené najmodernejšou technikou. Súčasná vláda sa vo svojom programovom vyhlásení na roky 2012 – 2016 rozhodla dobudovať pomaly už skoro 30 rokov rozostavaný komplex na Rázsochách v Bratislave za odhadovú cenu 570 miliónov eur, domnieval som sa, že konečne zvíťazil zdravý rozum a že ide o krok, ktorý myslí na občana, nie naopak. Žiaľ, vláda R. Fica potichu projekt zrušila a „nahradila“ ho prebudovaním bývalej vojenskej nemocnice na Patrónke, kde budú mať svoje hlavné slovo koncesionári. Čiže, štát bude mať postavenie chudobného, príbuzného. Lebo zmluvy na Slovensku sa píšu len takto, a nikdy inak!

Kedysi však exminister zdravotníctva Richarda Raši verejne obhajoval plán dobudovania tohto objektu, dal si aj vypracovať znalecký posudok, ktorý potvrdil správnosť takéhoto rozhodnutia. Je to projekt, ktorý predbehol svoju dobu o možno práve tých tridsať rokov, a ešte mu zostala rezerva na ďalších päťdesiat. Opoziční politici sa vtedy priam predbiehali, kto tento zámer dôkladnejšie okydá. A ako jeden z prvých sa dal počuť poslanec NR SR za SDKÚ Viliam Novotný (podpredseda SDKÚ-DS do r. 2014, v r. 2015 – doteraz podpredseda strany Šanca), ktorý projekt Rázsochy verejne označil za hlúposť. Hovoril o megalomanstve, monštre a nehoráznosti, aj keď zdravotnícke zariadenie s 900 lôžkami nie je na Slovensku nič výnimočné. Výnimočnejšie bude akurát „len“ to, že na rozdiel od iných, bude mať až 28 operačných sál, v ktorých sa minimalizuje riziko nozokomiálnych nákaz, modernú výučbovú základňu a internát pre medikov, špičkovú urgentnú a intenzívnu medicínu, helioport, kde pacienta z helikoptéry prevezú (zdá sa, že už asi nie) priamo na príjem. A nepôjde (resp. nešlo by) o projekt slúžiaci len hlavnému mestu. Veď v bratislavských nemocniciach sa lieči až 40 percent pacientov z iných regiónov, a po dostavaní Rázsoch by sa toto číslo podstatne zvýšilo. Ale čo je najpodstatnejšie, Slovensko nemá ani jednu koncovú špičkovú nemocnicu, ako má napríklad Česká republika svoj IKEM. V povedomí slovenskej verejnosti je zapísaný najmä ako nemocnica, ktorá sa špecializuje na transplantácie orgánov. Jeho pôsobnosť je však oveľa rozmanitejšia. Toto špičkové vedeckovýskumné pracovisko je zamerané tiež na liečbu kardiovaskulárnych chorôb, diabetológiu a liečbu porúch metabolizmu. Svoje služby pacientom ponúka už viac ako 40 rokov, a po celú tú dobu sa tu snaží uplatňovať najnovšie vedecké poznatky v praxi.  Napríklad v rokoch 2000-2010 sa tu uskutočnilo, o. i., 416 transplantácií srdca, 641 transplantácií  pečene a 2021 transplantácií obličiek. Lekári z IKEM sú oceňovaní za svoju prácu aj v zahraničí. Americká diabetologická asociácia napríklad ocenila lekára Michala Dubského za liečbu tzv. Diabetickej nohy (zhoršenie prekrvenie, citlivosti a hojivosti) transplantáciou vlastných kmeňových buniek. Lekárom sa touto metódou podarilo zachrániť pacientov pred amputáciou nohy, ktorá im hrozila. IKEM vznikol už v roku v roku 1971 spojením šiestich výskumných ústavov – Ústavu klinickej a experimentálnej chirurgie, Ústavu pre choroby obehu krvného, ​​Ústavu pre výskum výživy ľudu, Výskumného ústavu experimentálnej terapie, Výskumného ústavu pre využitie rádioizotopov v medicíne a Výskumného ústavu pre elektroniku a modelovaní lekárstva. A kto naposledy, ako prominentný pacient ležal v tejto nemocnici? Áno, bol to Karel Gott. Nehľadal záchranu v zahraničí, aj keby si vedel zaplatiť to najlepšie z najlepšieho pracoviska. Lebo to je IKEM. Zatiaľ, čo sa v Čechách budovalo, modernizovalo, vzdelávalo, tak práve tam utekali naši najlepší lekári a zdravotné sestry. Za lepšími finančnými podmienkami, sociálnymi istotami, napríklad v podobe služobných bytov a podobne, ale Slovensko sa k riešeniu problémov postavilo úplne opačne. Práve nástupom ministra R. Zajaca a jeho partie odborníkov, za akých sa pasovali a stále aj pasujú Ing. Peter Pažitný a MUDr. Tomáš Szalay, sa začala „amerikanizácia“ slovenského zdravotníctva. Na tento projekt bol založený Helath Policy Institute, ktorý financovaný zahraničnými centrálami, pod kepienkom odborného kritika, deštruuje slovenské zdravotníctvo.  

Zajacov „Guľový  blesk“

Ešte sa pamätáme, lebo ani dodnes sa zdravotníctvo stále nespamätalo z „transformačných zákonov“ bývalého ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, ktorý okrem iného, pacientov zaťažil aj poplatkami (v roku 2005 to predstavovalo až 18 miliárd korún), umožnil (svojim donorom), aby sa sprivatizovali malé a stredné nemocnice, isté prevádzky (sanitky, laboratóriá, ktoré sa odrazu stali lukratívnymi), čím položil nemocničné zdravotníctvo na lopatky. Nuž, a z takejto pozície sa naozaj veľmi zle vyjednáva so zdravotnými poisťovňami. Vláda na čele s Mikulášom Dzurindom mala obdobne, ako mal aj Smer, neuveriteľných osem rokov, aby ukázala svoju ľudskejšiu, odbornejšiu tvár. Čo sa občania napočúvali sloganov z  úst ministra Rudolfa Zajaca o tom, ako sa prejedáme liekmi, koľké vyhadzujeme do kontajnerov, ako zbytočne často navštevujeme lekárov, ako treba rušiť neefektívne nemocnice, alebo „len“ presťahovať celé oddelenia. Napríklad Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach, ORL Zochova, Ortopédia na Hlbokej, Hematológia a transfuziológia na Partizánskej, zariadenie vo Veľkých Levároch, ale aj Krásnu hôrku a ubytovňu Pekná cesta, predaj CO skladov v katastrálnom území Grinava… A to všetko v rámci „programov“ s priliehavými názvami ako Guľový blesk, ktoré mali vraj za svoj jediný cieľ, zracionalizovať zdravotníctvo.

Namiesto 80 nemocníc stačí iba  55

Pripomeňme si „Koncepciu rozvoja bratislavského zdravotníctva z dielne SDKÚ“. V pláne boli dva základné varianty: (1) zo šiestich nemocníc spoločnosti FNsP Bratislava sa majú zachovať a rozvíjať pracoviská Ružinov a Petržalka, (2) alebo k nim pridať ešte aj Kramáre. Podľa analýzy, uvádza sa v Zdravotníckych novinách č. 27/2005, vypracovanej audítorskou firmou Delloitte & Touche, ktorú prezentoval riaditeľ FNsP Valerián Potičný, by si zachovanie prevádzkovej schopnosti a rozvoja pracoviska Kramáre vyžiadalo rozsiahlu rekonštrukciu súčasných kapacít, vrátane technického zázemia. Ich zachovanie, varoval MUDr.V. Potičný, by stálo nemocnicu 3,5 miliardy korún. Áno, je to ten istý Valerián Potičný, ktorý sa na nás v súčasnosti usmieva z billboardov SDKÚ. Iná „Koncepcia reštrukturalizácie bratislavského zdravotníctva“ (taktiež z dielne SDKÚ) z apríla 2005 pôvodne rátala aj so zrušením Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Zámer zlikvidovať špecifické pracovisko so 474 posteľami s ich takmer 80-percentným využitím vyvolal značnú kritiku odbornej i laickej verejnosti. Do pozornosti sa dostala len preto, lebo si „dovolila ležať“ na veľmi lukratívnych“ pozemkoch. Pripomeňme si odvážne protesty známeho psychiatra MUDr. Petra Breiera, ktorý v debate na TA3 presvedčil štátnu tajomníčku MUDr. Alexandru Novotnú, PhD. o svojej pravde až tak, že po niekoľkých dňoch dobrovoľne položila svoju funkcie a radšej z ministerstva zdravotníctva odišla. Bol to prvý a posledný odchod slovenského štátneho tajomníka z dôvodu nesúhlasu s prácou svojho ministra. Aj preto si u mňa zaslúžila patričnú úctu a rešpekt.

Pod titulkom „Rekonfigurácia siete nemocníc“ uverejnili v Zdravotníckych novinách č. 25/2006 projekt, ktorý si dala vypracovať Dzurindova vláda firmou Sanigest Internacionál. Uvádza sa v ňom: „Na Slovensku v súčasnosti poskytuje svoje služby približne 80 všeobecných nemocníc. Ich priemerná obložnosť v roku 2004 dosiahla 66 %. Optimálna úroveň z hľadiska efektivity je 85 %. Nízka úroveň obložnosti na Slovensku je spôsobená predimenzovanosťou kapacity lôžkovej starostlivosti, ktorá na seba viaže významné fixné náklady. Podľa výsledkov analýz by bolo možné súčasný dopyt po hospitalizáciách pokryť lôžkovou ponukou 30 najväčších nemocníc, pri podmienkach zníženia priemerného času hospitalizácie o 20 %, zvýšení úrovne jednodňovej chirurgie na 25 % zo všetkých chirurgických výkonov a dosiahnutí  85 % obložnosti. Z toho vyplýva, že na efektívnu dostupnosť do nemocnice v rámci 30 minút pre 98,54 % populácie treba mať na Slovensku 55 všeobecných nemocníc“. Prenesme sa do súčasnosti. Ak by sa tento projekt zrealizoval, z pohľadu dnes prebiehajúcich štrajkov, varujúcich upozornení niektorých opozičných politikov o reálnom ohrození zdravia, ba až životov pacientov, by už nevadilo, že by sa museli zvážať z väčších vzdialeností? No, a žiaľ, všetky tieto bludy mali skoro až bezvýhradnú podporu niektorých strán, ktoré v tej, či onej forme (pri premaľovaní len názvu), aj dnes sedia v dobre zaplatených poslaneckých laviciach. A k toľko obhajovaným a ospevovaným akciovým spoločnostiam poslúži len malá štatistika. V USA je asi 13 percent nemocníc pracujúcich v tomto režime. Podľa štúdie Univerzity v Buffalo v New Yorku zomrie v USA za jediný rok až 14 tisíc chorých len preto, že sa liečili v nemocniciach, ktorých hlavných cieľom je tvorba zisku. A zisk, ktorí akcionári očakávajú, sa dá dosiahnuť len na „liečbe“ pacientov. V tejto súvislosti preto citujme z Vládneho programu na roky 2002 až 2006: „Vláda bude pokračovať v začatom procese decentralizácie a vytvorí legislatívne predpoklady pre vyššiu účasť regiónov na vlastníctve zdravotníckych zariadení bez obmedzenia ich druhu a typu“. A podržte sa, aj Uhliarik si osvojil zajacovsko-pentovský model privatizácie, rozumej ziskovosti nemocníc, Faktor, ako aj Osuský v ňom taktiež vidia jediné pokračovanie ozdravovania národa, až do jeho posledného výdychu…. Nuž, prečo asi?!  

Kramáre nepotrebujeme…. (?!)

Inžinier Peter Pažitný z HPI, hlavný reformátor a poradca ministra Zajaca, v máji 2006 v televíznej debate Pod lampou vyhlásil: „Plán reštrukturalizácie zdravotníctva Bratislavy prijatý pred rokom jasne hovorí o tom, že treba zavrieť Mickiewiczovu a Podunajské Biskupice. Ak sa to spraví, strata bude nie mínus 600, ale mínus 300 miliónov korún za rok. Aby strata bola nulová, to znamená, aby nemocnica v Bratislave mala vyrovnané hospodárenie, treba zavrieť ešte aj Kramáre“. Vtedy som si len sarkasticky pomyslel, že ak zavrieme aj nemocnicu v Ružinove, budeme tvoriť zisk. Viete si to predstaviť? Dnes Podunajské Biskupice idú možno ani nie na 30 %, Mickiewiczovu nechali až natoľko zdevastovať, aby sa potvrdilo jej „konečné riešenie“. Premiér Dzurinda zasa často hovoril o údajne predimenzovanom množstve nemocníc na Spiši. Alebo si pripomeňme aspoň titulkom konkrétnu situáciu: Mestu Želiezovce sa ešte stále nepodarilo predať nemocnicu (Zdravotnícke noviny č. 22/2006). A za tým všetkým stál inštitút, ktorého financovali rôzne dobroprajné organizácie, ako napríklad Georgea Sorosova (1930) Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society, Slovenská asociácia spoločností orientovaných na výskum a vývoj, či ZP Dôvera. Opozičná SDKÚ ústami poslanca Novotného, keď vládu prevzal Smer, začala tvrdiť niečo celkom iné. Úplne opačné, čo jej kedysi „diktovali“ na telo šité analýzy. A práve vtedy poslanec Viliam Novotný zmenil kormidlo o 180 stupňov, už nehovoril o rušení nemocníc, ale verejne prehlásil, že za sumu určenú na dostavbu Rázsoch, by sa dalo postaviť osem nemocníc v každom kraji. A napokon MUDr. Novotný tento argument priklincoval slovami: „Dobudovanie 30 rokov starého projektu nemocnice Rázsochy za pol miliardy eur považujeme za hlúposť, neodbornosť a nehorázne plytvanie“.  Bývalý minister Zajac zasa odhadoval, že by za túto sumu postavil internáty pre tri lekárske fakulty na Slovensku a k tomu aj tri nemocnice. A ešte by vraj ostalo na ďalšie tri špecializované ústavy. Takže, čo spôsobilo takýto zásadný obrat ich pohľadu na vlastnú koncepciu reformy? Vari zabudol na svoj plán Guľový blesk? Ten aj v prírode robí len škody, nestavia, ale ničí, búra, zabíja. Veď išlo o famóznu reformu, ako kedysi rád tvrdieval, ktorú nám raz bude závidieť celý svet…

Pán poslanec Novotný sa pre Zdravotnícke noviny (36/2006) vyjadril: „Treba otvorene povedať, že všetky nemocnice i všetci poskytovatelia, ktorí sú v súkromných rukách, hospodária veľmi dobre. Dokonca dosahujú zisk  a pacienti  tieto     nemocnice  vyhľadávajú“. Píše sa rok 2016, čiže desať rokov po tomto pyšnom vyhlásení a situácia je úplne opačná. Čo sa vlastne stalo? Majitelia zarobili a osudy ľudí sú im ľahostajné, ako množstvo snehu na vrcholku Kilimandžára. Pre objektívnosť opäť musím pripomenúť, že len tí majitelia, ktorí začali doslova na zelenej lúke, ktorí svoje zariadenie doslova piplali z plienok, sú tými, ktorých pacienti vyhľadávajú. Nie tí, na ktorých platí, lacno prišlo, lacno odišlo. Alebo povedané ešte zrozumiteľnejšie, ak z tohto segmentu (zlatej bane) vyťažíme čo nám ešte zákony dovolia, potom svoj biznis – zámer presunieme niekde inde. Je im jasné, že príde čas a niekto všetky tieto zákony na „robenie“ peňazí raz zmení. Ale to už oni a ich firmy, ako sa hovorí, budú za vodou, možno aj doslovne, v Belize či  v USA.

Stačilo bývalých preborníkov

Výdavky na zdravotníctvo sa nikdy nesmú vnímať len ako náklady a straty zo štátneho rozpočtu. Každý vklad, nech je z akéhokoľvek zdroja, je investícia, ktorá prinesie v krátkom, aj dlhšom období zvyšovanie produktivity práce, prispeje k hospodárskemu rastu, ako aj k lepšej konkurencieschopnosti ekonomiky. Ekonomický rozvoj krajiny zlepšuje zdravie občanov a platí to aj naopak. Ide o spätnú väzbu medzi týmito dvoma hodnotami. Alebo máme čakať, kým bude lepšia ekonomika, až potom dáme viac peňazí do zdravotníctva? Investovaním do zdravia môže rásť ekonomika oveľa rýchlejšie. Už v 70. rokoch minulého storočia nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Theodore W. Schultz vyslovil názor, že kvalita populácie, a teda aj jej zdravie, je rozhodujúcim faktorom produktivity. Pritom vyzdvihol zásluhy investícií do zdravotníctva a školstva (Alebo je vari zámerom investovať čo najmenej? Nech tu postupne dožije len hlúpa a chorá sprostač….?!). Svetová zdravotnícka organizácia v roku 2001 publikovala správu, v ktorej sa konštatuje, že zdravie populácie je nevyhnutným predpokladom na dosiahnutie udržateľnej produktivity a hospodárskeho rastu. Štúdia zdôrazňuje, že najmä krajiny strednej a východnej Európy potrebujú vysoké investície do zdravotníctva, aby dosiahli udržateľný hospodársky rast. Zdôrazňovanie nevyhnutnosti zvýšenia finančných prostriedkov do rezortu, aj zo zdrojov štátneho rozpočtu, nie je lacná, populistická a nezrealizovateľná požiadavka. Liberálni, konzervatívni politici a analytici by sa už mali konečne vyrovnať s tým, že zdravie nie je len obchodná komodita, ale aj základný predpoklad kvalitného života a úspešnosti nielen jednotlivca, no i celej spoločnosti. Preto nežiadať od štátu navýšenie platieb za deti, študentov, nezamestnaných aspoň na 5 %, je viac ako nezodpovedné. Tak, akoby bolo nezodpovedné, aby sme sa dali opäť presvedčiť, že do vysokej politiky môžeme opäť vrátiť takých bývalých „zdravpreborníkov“, akými sú Peter Osuský, Valerián Potičný, Viliam Novotný, či Marián Faktor.