Počas vojny sa vojaci zakopávajú, aby straty na životoch boli čo najmenšie. Alebo sa „zabetónujú“ v bunkroch a bránia svoje pozície až do posledného muža. Musia, rozkaz je rozkaz, inak by ich čakal poľný súd, a aj tak by dostali popravčiu guľku.
Na Slovensku už 25 rokov prebieha vojna byrokratov, úradníkov, manipulátorov, korytárov, politikov a nimi vytvorených oligarchov (Mečiar, Dzurinda, Mikloš, Schmognerová, Maňka, Kukan, Fico atď. ich majú vo svojich rodinných albumoch). S úplným pokojom sa prizerali na to, ako z priemyselnej mapy Slovenska priam raketovou rýchlosťou (pokiaľ sa nikto nespamätá) miznú továrne, ako sa vybíjajú stáda dojníc, oviec, hydiny, ako sa znižujú kvóty na pestovanie plodín, ktoré mali na Slovensku tradíciu, ako v rámci voľného pohybu tovaru nám nadnárodné obchodné reťazce naplnili regály zahraničným tovarom. Ale úradníci musia prežiť. Veď akí by to boli „neschopáci“, keby sa nedokázali postarať už ani len sami o seba.
Čo sme sa len za tie roky napočúvali ich „akožekritiky“ na príliš drahý štátny aparát. Koľko predsavzatí už vraj bolo písomne aj na stole, stačil len jeden podpis, ale museli ustúpiť vlne „spoločenskej“ kritiky. A neboli to nijakí slabosi, humanisti, „mäkkýši“. Pamätám si, že v rámci akcie „Guľový blesk“, ktorý mal zlučovaním znížiť počty zdravotníckych pracovísk na východnom Slovensku, rátal aj železný muž v bielom plášti, minister Rudolf Zajac. Medzi také zaradil aj niektoré pracoviská regionálnych úradov verejného zdravotníctva. Objektívne musím povedať, že tento plán som v duchu schvaľoval, obdobne, ako ním zavedené ročné preventívne zubárske prehliadky. Až na to, že v druhom slede chcel regionálne úrady verejného zdravotníctva zefektívniť ich privatizáciou, obdobne, ako napríklad Štátny ústav pre kontrolu liečiv, čo som pokladal a pokladám dodnes, za niečo (po odbornej stránke) absolútne kompetenčne neprípustné.
Na Slovensku pracuje 36 regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré spadajú pod Úrad verejného zdravotníctva SR. V nich dnes pracuje 1921 ľudí, ktorí tento štát len na platoch ročne stoja, aj s odvodmi, 24 miliónov 152 tisíc 19 euro (a to nerátam prevádzku, PHM, odpisy, údržbu, autopark, nákupy kancelárskeho materiálu, prístroje, nástroje, energie a pod.). V čase internetu, počítačov, moderných laboratórií, prístrojov a nástrojov, oveľa lepšej cestnej dostupnosti, by Slovensku bohato postačilo osem pracovísk. Tie by sa „len“ posilnili vlastnými laboratóriami, adekvátnym počtom ľudí (veď spriemerovať ročné výkony a nastaviť materiálové, personálne vybavenie a obsadenie, nie je žiaden matematický problém), rozšírením kapacít priamej kontroly, odbúraním niektorých úloh, ktoré sú z pohľadu dneška už len ťažkopádnym anachronizmom, zaviesť väčšiu pružnosť a najmä definovať ich tvrdšie kompetencie. Už Mária Terézia zriadila, ako prvá panovníčka v Európe, hygienickú políciu. Jej vážnosť a rešpekt bola už len slovkom polícia úplne iná, akú majú dnešní regionálni kontrolóri.
Veď navyše, väčšina z nich sa už aj opakovane stretla „s prosbou“ svojho nadriadeného, v ktorej si želal, aby išli tam a tam, a kde zasa nie a nie… Lebo aj nadriadený má svojho nadriadeného a dlho by sa neudržal, ak by chcel zostať nestranným, ergo odborne objektívnym. Lebo, všetci sme nahraditeľní. A prečo nahrádzať toho, kto počúva za toho (hoc aj čestného, spravodlivého odborníka, ktorý stále niečo omieľa o nejakých virtuálnych morálnych, etických princípoch, chumaj jeden nechápavý…), kto nechce?! A tak sa stačí zakopať, zabetónovať, potlačiť výčitky svedomia, a život je hneď o niečo krajší…