Keď kedysi minister zdravotníctva Rudolf Zajac, ako aj minister financií Ivan Mikloš (v rokoch 2002 – 2006 sedeli v jednej vláde) a spoločne kritizovali ambulantných lekárov za to, že nechcú so zdravotnými poisťovňami podpísať zmluvy, tak I. Mikloš vtedy na tlačovej besede (8. marca 2006) povedal, že: „Ide o politicky motivované zneužitie dohadovania a zmluvách zo strany reprezentantov Slovenskej lekárskej komory“. Vtedy sa Peter Pažitný pre istý týždenník, na moje veľké počudovanie, vyjadril opačne, ako spomínaní politici: „Konečne sa začína vyjednávať, a to so sebou prináša aj situácie, že jedna strana nepristúpi k zmluve. Je to úplne normálne“. S týmto hodnotením som výnimočne vrelo s inžinierom Petrom Pažitným súhlasil. Veď vyjednávať so zdravotnými poisťovňami o najlepších podmienkach vtedy chceli (ale najmä ešte mohli) aj štrajkujúci lekári. Skúsili by to však dnes a svoju ambulanciu, ak nepodpíšu to, čo sa im „navrhne“, môžu rovno predať či zatvoriť. Takto nejako skončila, ešte stále aj dnes, ospevovaná pluralita zdravotných poisťovní (Faktor, Osuský, Sarkozy). To, že si poisťovne vyberajú tých, ktorým pridajú, resp. tých, ktorí sú pre ich prácu priam nepostrádateľní (Foraiov masér, konzultantka Szalayová atď.), je dnes všeobecne jasné. Veď to bolo aj ich cieľom. I takto sa dá potichúčky tunelíkovať zdravotníctvo.
A čo naši vtedajší štrajkujúci lekári? Že by už len tak z plezíru chceli upozorniť na svoje mizerné finančné ohodnotenie, kriminalizované spoločenské postavenie, ako aj na trápne stretnutie s premiérom Dzurindom v Ružinovskej nemocnici, kde mu na záver spoločného brífingu hádzali svoje plášte pod pódium? Dovolil si ich totiž príliš mentorsky napomenúť, keď sa na jeho tvrdenia ozval nesúhlasný piskot: „Len si pískajte, len si pískajte, takto nič nedosiahnete“. Vtedy mal v dlahe zlomenú nohu, ktorú si zlomil na lyžovačke na Rači, a na margo toho povedal nie práve najvydarenejší, či najslušnejší bonmot. „Vážení, ja síce mám chorú nohu, ale nie hlavu…“
A ako sa k týmto lekárom zachovala vtedajšia exekutíva? Skoro podobne, ako sa zachovala exministerka Zuzana Zvolenská (prípad riaditeľa v nemocnici Žilina). Aj tu poslúžili mediálne perzekúcie členov štrajkového výboru, alebo až snaha zrušiť niektoré pracoviská, odvolať primárov, šikanovať, či len „zastrašovať“.
Na rad prišli aj vzdorujúci lekárnici. Títo trúfalci totiž ministra zdravotníctva R. Zajaca len žiadali o pomoc, aby im už konečne boli preplatené aj dvojročné faktúry za vydané lieky. Neuvedomili si, že svojim „nezodpovedným“ konaním naštrbili jeho tézu o všemohúcnosti voľného trhu, súkromnom vlastníctve, ergo, dovolili si siahnuť na transformačné zákony, ktoré nám mal (podľa Zajaca) závidieť celý svet. No mohla to byť aj dobre rozohraná partia. Lekáreň má svoju hodnotu a finanční žraloci skvele poznali celé účtovníctvo. Preto klopali na dvere lekární s ponukami, že prevezmú všetky ich záväzky voči distribučným firmám, stačí len podpísať predaj lekárne, a ešte ich aj nechajú v nich ďalej pracovať. Preto na hodinu (október 2003) výstražne zatvorili verejné lekárne. Čo im vtedy odkázal minister Zajac? Ak vraj neustúpia, lieky sa budú predávať aj v obchodných reťazcoch…
Ak už hovoríme o liekoch, bolo názornou ukážkou opätovnej arogantnosti ministra R. Zajaca, ktorý neškolí už len Slovákov, ale aj expertov Európsku úniu. Tá sa ústami jej doktorky Beaty Stepniewskej, riaditeľky regulácie liekov Európskej asociácie generických liekov, ohradila voči tvrdeniu ministra Zajaca, že Slovensko rešpektuje systém generickej substitúcie, zákony Európskej únie a že sporný paragraf 21 v zákone o lieku (o patentovej ochrane) je v súlade s jej zákonmi. Beata Stepniewska totiž (27. apríla 2006 na tlačovej beseda) povedala, že: Slovensko, ako jediná krajina EÚ, tieto zákony nerešpektuje. Doktor Christian J. Wieser, predseda Asociácie generických liekov pripomenul: „Že vďaka takto formulovanému zákonu bude Slovensko za lieky platiť oveľa viac, lebo nastane ich registračný útlm, nezáujem zo strany výrobcov o Slovensko, aj keď v iných krajinách Európskej únie tieto lieky pacienti dostanú, u nás však zdravotné poisťovne budú platiť za originálne molekuly, ktoré sú niekoľko násobne drahšie“. Odhad sa pohybuje okolo 1,5 miliardy ročne…
A bol to opäť Rudolf Zajac, ktorý liberalizoval trh s očkovacími látkami, zaviedol doň chaos, ale čo bolo najpodstatnejšie, imunizáciu predražil skoro o 300 miliónov korún. Napísal som o tom aj obsiahly článok do Zdravotníckych novín, o niekoľko dní na to ma stretol na jednej pracovnej porade v Liptovskom Jáne, zastavil sa a nahlas mi povedal: „Vy mi tu nebudete vypisovať o mojej hlavnej odborníčke také hlúposti“. Odpovedal som mu, že ja som si ju nevyberal a moja mienka o jej schopnostiach je taká, že by som jej nedovolil zaočkovať ani svojho psa, lebo ho mám veľmi rád…“ A už som sa dostal na jeho transferovú listinu. Aké jednoduché. Stačí si len povedať pravdu a výhrada svedomia a sloboda prejavu garantované ústavou sa mení na toaletný papier.