extremny realista

A opäť sa nám sociálna demokracia, so svojimi predvolebnými billboardovými sociálnymi istotami, priam nehorázne smeje do tváre. Pod zámienkou, lebo inakšie sa to ani nedá nazvať, že len musí reagovať na zmenu strednej dĺžky života, pridáva občanom povinnosť pracovať o sedemdesiatdva dní dlhšie, ako tomu bolo doteraz. V súčasnosti ľudia do starobného dôchodku odchádzali po dovŕšení šesťdesiatdva rokov. Populácia vraj rýchlejšie starne a mladá pracovná sila nie a nie aby tomu nejako úspešne zabránila. Ba neuvedomelé mamičky si odkladajú porodenie prvého dieťaťa až k hranici tridsať rokov (štatistický úrad udáva 28 rokov), navyše, viac ako dve deti neplánujú. Obdobná situácia je aj v rámci eurozóny. EÚ má eminentný dôvod k vylepšeniu si strednej dĺžky života a preto „nakupuje“ (či skôr kradne) mladú pracovnú silu, lebo aj tam bohatšie štáty pochopili, že ak chcú zabrániť svojmu „kolapsu“ sociálneho systému, tak toto je ten najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, ako sa mu vyhnúť. Preto sa priamo na Slovensku, ako sa vraví, „na drzovku“, robia verejné workshopy, najmä vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Orientujú sa na najlukratívnejší a najperspektívnejší „tovar“, práve skončených lekárov, zubárov, veterinárov, ítečkárov, chemikov, fyzikov, či mladých vedcov zo Slovenskej akadémie vied. Samozrejme, že nepohrdnú ani manuálne zdatnou silou v podobe montérov, murárov, či drevorubačov…, alebo opatrovateľkami dôchodcov. A prečo by aj nešli? Lekárom sú poskytnuté také nástupné platy, ktoré doma nedosiahnu ani po zložení atestácie a desiatich rokoch praxe. Navyše, pridaná hodnota v podobe iného spoločenského uznania, iného statusu, nijakého prilepšovania si životnej úrovne odpracovanými nočnými službami, žiadnou kriminalizáciou, zastrašovaním, iným pracovným prostredím, čiže prístrojovým, či materiálovým vybavením nemocníc, hygienou, komfortom, či garantovanými sociálnymi istotami, benefitmi, poisteniami a pod., to sú neodolateľne lákavé podmienky. Možno preto len zhruba odhadovať, že za posledných 15 rokov „opustilo“ Slovensko približne 3,5 tisíc lekárov. A budú odchádzať aj ďalej, lebo niet dôvodu, aby zostávali doma. Práve naopak. Podmienky sa krízovo zhoršujú. Aj preto máme málo všeobecných lekárov. Aj preto majú čakárne plné. A aj preto prichádza k diskriminačnej segregácií pacientov na solventných, čiže prednostne vyšetrených a nesolventných, čiže čakajúcich…

Postavenie všeobecného lekára na Slovensku sa dlhodobo prepadá. Všeobecní lekári pre dospelých nemajú potrebné kompetencie, majú obmedzené možnosti diagnostiky aj liečby a výrazne sa zhoršila veková štruktúra, vlastne aj atraktivita tohto povolania. Väčšinu problémov pacienta vo vyspelých krajinách rieši jeho rodinný lekár, ktorý ho pozná najlepšie (v USA Family physician, v Nemecku/Rakúsku Hausarzt, vo Veľkej Británii General practitioner). U nás to tak v súčasnosti nie je. Všeobecný lekár na Slovensku nemá dostatočné kompetencie, možnosti a ani motivačné financovanie. Výsledkom je, že všeobecní lekári problémy pacientov neriešia, ale sú nútení ich posielať takmer so všetkými ťažkosťami k špecialistom. A tam sa veľmi často až príliš dlho objednáva a „trpezlivo“ čaká. Ambulantná zdravotná starostlivosť už dlhodobo stojí na vratkých základoch postavenia a spomínaných kompetencií všeobecného lekára.

Čo sme pre všeobecného lekára za tie roky pôsobenia Zajaca, Rašiho, Zvolenskej, Čisláka urobili, resp. neurobili? Sprivatizovali sme polikliniky, kde majitelia svojim nehoráznym nájomným vyhnali lekárov do širokého okolia. Potom sa ktosi konečne prebudil a bola to ministerka Z. Zvolenská, ktorá prišla s nápadom vytvorenia cca 135 zdravotníckych stredísk. Heuréka. Projekt jej odchodom však spľasol, akoby to bolo jej „know-how“. Čo však z toho, ak by aj strediská vznikli? Kto v nich bude pracovať? V Nemecku nedostatok všeobecných lekárov riešia nielen nákupom zo zahraničia, ale aj tým, že vlastným študentom medicíny, ktorí sa zaviažu, že po skončení začnú pracovať ako všeobecní lekári, vyplácajú počas štúdia motivačné štipendium, a aby dosiahli aj ich umiestnenie do „neatraktívnych“ oblastí, najmä v bývalej NDR, tak ich plat je tam podstatne vyšší, ako plat takého istého lekára v Bavorsku. Hádam každý bežný pacient už vidí, resp. prežil na vlastnej koži, aké má slovenský všeobecný lekár kompetencie a motiváciu, aby dokázal efektívne a komplexne riešiť jeho bežné zdravotné problémy na jednom mieste. Prečo ho s každou, často až maličkosťou, „musí“ posielať k špecialistovi. A robí to aj pod stresujúcim tlakom uvedomenia si, že v čakárni má ešte dvadsať pacientov, a koniec ordinačných hodín sa blíži. Ale prečo by to aj nerobil, ak tiež vie, že mu túto prácu zdravotné poisťovne nepreplatia. A tak sa z neho stáva, pomaly ale iste, rutinný dispečer.

Nový, krízami ošľahaný minister zdravotníctva JUDr., Ing. Tomáš Drucker by mal začať tam, kde prichádza pacient ako prvý, k svojmu „obvoďákovi“. Ale to by najskôr musel zmeniť ich financovanie. Súčasné kapitačné platby (paušál) sú totiž biedne nízke a preto aj nemotivujúce. Samozrejme, že na to dnes do posledného „nugetu“ vydolované zdravotníctvo už nemá, aby sa zmenilo ich odmeňovanie na kombinovaný model paušálu a platby za skutočnú prácu, čiže aj za výkon. Napríklad zašitie reznej rany, alebo výplach stvrdnutého ušného mazu… a bolo by ich možno zaradiť do liečby ešte desiatky a desiatky. Ale, toto už nebude o chvíľu ministra zdravotníctva veľmi trápiť, lebo aj tak sa čoraz redšie rady lekárov na Slovensku zásluhou nepremyslenej celkovej celospoločenskej personálno-sociálnej politiky, ešte viac preriedia. A sem radíme nielen mzdy, ale aj dane a odvody.

A aby toho nebolo až tak málo, po vyhlásení krízového stavu v zdravotníctve, si súčasná vláda ešte dovolí, ako to „múdro“ zdôvodnil jej minister práce, sociálnych vecí a rodiny J. Richter: „…že v súlade s cieľom zabezpečiť dlhodobú finančnú udržateľnosť dôchodkového systému, sa od 1. januára 2017 upravuje dôchodkový vek v závislosti od vývoja priemernej strednej dĺžky života spoločnej pre mužov a ženy. Predĺženie veku odchodu do dôchodku o 76 dní bude mať pozitívny vplyv na rozpočet Sociálnej poisťovne. Vďaka tomu sa na budúci rok znížia výdavky na dôchodky o 29,3 mil. eur, v ďalšom roku o 29,6 mil. eur a v roku 2018 o 29,8 mil. eur“. Cez pozitívny vplyv na Sociálnu poisťovňu vyženiem zo Slovenska ďalších a potom ďalších. A kruh politickej tuposti a odbornej nekompetentnosti sa uzatvára.

Mimochodom, ale až tak veľmi neodbočím. Prečo minister J. Richter, keďže nám populácia starne, nesúhlasil s dostavaním protónového centra v Bratislave, ktoré by zastabilizovalo istú, najmä mladú časť vedcov? Prečo sa minister Plavčan až narcisticky chvastal s tým, že dobudovanie centra zastavil (nevadí, koľko sa už preinvestovalo euro?!), ale že vyrokoval možnosť štúdia fyziky v ruskom jadrovom centre v Dubne pre 150 študentov či doktorandov? Vari je až taký naivný, že si myslí, že sa niektorý z nich na Slovensko ešte niekedy vráti? A prečo? Skôr, kam sa vráti? Rozchytajú ich ako teplé lekvárové buchty, lebo do ich vzdelania „oni“ nemuseli investovať ani cent či kopejku. A opäť nikto za tento ekonomický, doslova zločin, neponesie následky?! (Ale ako dobre, že túto „jóbovku“ oznámil práve minister školstva P. Plavčan, kandidát za SNS, už dnes považovaný za jedného z jej úspešných hrobárov).

A keby som problém domyslel aj z pohľadu prijatých ekonomických sankcií EÚ voči Rusku, kde sme už dnes stratili obrovské príjmy, či budúceho prijatia TTIP – Transatlantického partnerstva v oblasti obchodu a investícií, tak naša budúcnosť je ešte pesimistickejšia. (Načo nám napokon bude aj Vysoká škola pôdohospodárstva, Vysoká škola veterinárska, ak nás zaplavia lacné, geneticky modifikované americké potravinárske produkty? Keď pošleme na bitúnok poslednú slovenskú kravu. USA predsa potrebujú vyvážať. Trpia nadprodukciou, a tá sa predsa podpisuje pod krízy. Vlastne, niečo predsa len ušetríme, lebo aspoň budeme môcť zrušiť ministerstvo pôdohospodárstva). Stačilo, nechcem veci domýšľať až takto dopodrobna. Ide z toho hrôza. Isté je totiž to, že k tomu neodvratne spejeme. Samozrejme, ako inakšie, propagandisticky romanticky, za zvukov hymny EÚ. Veď sme jej vernými vazalmi.

Takže, pred necelým rokom odovzdané sociálne balíčky, ako som už spomínal v predchádzajúcom bloku, treba čím skôr vrátiť spať. A pritvrdzuje sa aj pri platení odvodov z našej mzdy. Veď spolu, aj so zamestnávateľmi, je to neuveriteľných 48,60%, čo je skoro polovica z toho, čo zarobíme. A čo dane? Daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2015 bol povinný podať daňovník, ak jeho celkové zdaniteľné príjmy dosiahnuté v roku 2015 presiahli sumu mizerných 1 901,67 eura, ak ich porovnáme len s príjmami našich politikov. Do celkových zdaniteľných príjmov sa zahrňuje akýkoľvek dosiahnutý príjem, ktorý je predmetom dane a nie je od dane z príjmov oslobodený. To znamená, že ak si napríklad učiteľ „prilepšoval“ svoj príjem externými prednáškami, alebo aj upratovaním, a jeho ročný „bočák“ bol vyšší ako uvedená suma, pracoval napríklad na živnosť, tak zaplatil peniaze ako daniarom, tak aj sociálnej i zdravotnej poisťovni. A čo mu zostalo? Alebo inak povedané, dostal aj lepšiu zdravotnú či sociálnu starostlivosť? Nestačí, že raz už za neho sociálne a zdravotné poistenie jeho zamestnávateľ zaplatil? A len preto, že si chcel o niečo viac „zlepšiť“ svoju ekonomickú situáciu, doslova elementárnu existenciu, tak aj tam ho zderieme z poslednej kože? Nie je to až tak dávno, keď sa Slovákov Fico v štruktúrach EÚ horlivo, až chvastajúco chválil, ako dokážu ľudia vyžiť zo slovenských príjmov, ale akí sú zároveň len pracovití, lebo si ich vedia zvýšiť aj dvoma ďalšími zamestnaniami… (Už by mali kompetentní konečne pochopiť, prečo je na Slovensku aj vyššia návštevnosť lekára? Vyššia spotreba liekov? Vyššia invalidizácia? Vyššia úmrtnosť?).

A čo za to, čo musíme odovzdávať, reálne dostávame? Nefungujúce súdy, upadajúce školstvo, každoročne s klesajúcim rozpočtom „pracujúcu“ vedu, katastrofálne cesty, krízové zdravotníctvo, kolabujúci sociálny systém, ktorý v mene sebazáchrany pritvrdzuje na úkor občanov. A to v prostredí priam smiešnych, resp. neadekvátnych platov, kde sa občan bez akéhokoľvek záujmu zo strany kompetentných už len pasívne „pohybuje“ v nespravodlivom systéme prerozdeľovania ziskov a bohatstva tejto krajiny. Ziskov smerujúcich len do úzkej skupiny politicko-ekonomických špekulantov, gangsterskými pravidlami sa riadiacich oligarchov, niektorých „podnikateľov“, bezpohlavne „fungujúcim“ zákonníkom práce, impotentnými odbormi a kruto smiešne nízkou minimálnou, vlastne nedôstojnou, mzdou. (Veď imigrantom v Hornom Rakúsku dodnes dávali 1000 euro mesačne, aby im túto sumu znížili na 520. A slovenská minimálna mzda predstavuje 405 euro)! A ak občan – daňovník potrebuje niečo vybaviť, tam zaplatí taký poplatok, hentam taký, na súde astronomicky onaký, na diaľniciach, v škôlkach, starobincoch (lebo to už nemožno nazvať ani len domovy dôchodcov) úplne automaticky, inak má jednoducho smolu. Nedokázal sa systému prispôsobiť. Resp., nemal na to, aby prežil. Preto mladí ľudia svoju budúcnosť nevidia v tejto podivnej, ekonomicky nehostinnej krajine.

Dostávajú ľudia adekvátne služby za to, čo musia každý mesiac zaplatiť? Osobne som presvedčený, že ak by sme zrátali aj ďalšie platby, a to ešte nespomínam iné zdaňovanie už zdanených peňazí, čiže 20% DPH, tak daňová sloboda sa možno posunie o ďalšie dva tri mesiace. Nezdá sa vám, že na Slovensku funguje aj akýsi „folklórny“ variant dvojitého, či až trojitého zdanenia? Záverom chcem ubezpečiť vládu SR, že jedinou istotou sa už stala v štáte, ktorý riadia, len povestná smrť.