Založ si blog

V chaose sa najlepšie kradne. . .

 

Stalo sa už tradíciou, že si zdravotníci pred voľbami volajú na diskusiu o zdravotníctve tieňových ministrov zdravotníctva. Nebolo tomu inak ani teraz, keď pozvanie Lekárskeho odborového združenia (LOZ), ktoré „moderoval“ konzervatívny denník Postoj, prijali len niektoré opozičné strany, ako SaS (Peter Osuský), Most-Híd (Irén Sárközy), OĽaNO-NOVA (Tibor Hlavatý), #Sieť (Lucia Copáková), KDH (Marián Faktor), SDKÚ (Valerián Potičný) a SNS (Štefan Zelník). Strana SMER – SD ani len nezareagovala. Nuž koho, v tomto mrcha čase, poslať? A mal by ešte čo sľúbiť? Veď z ich programového vyhlásenia, nesplnili v rezorte zdravotníctva veľké nič.

         Do parlamentu sa v marci chce dostať 23 strán. Môžeme asi len predpokladať, že buď zdravotníctvo nemajú ako jednu z priorít, alebo len nie sú na túto agendu ešte pripravení. To, že patrí k najpálčivejším, netreba vari ani pripomínať. Stretnutie v hoteli Devín dňa 27. januára 2016 snímali aj piati kameramani, podstatné však bolo, že tam bola i verejnoprávna RTVS. To, že sa nakoniec ani jedna televízia neodvážila z previerok znalostí jednotlivých kandidátov nič „pustiť“, ako aj to, že len agentúra SITA uverejnila správu, hovorí vari za všetko. Diskusiu totiž jednoznačne vyhral ten, s ktorým nerátali, MUDr. Štefan Zelník, PhD.

        Nikomu z čelných predstaviteľov žurnalistickej obce neberie spánok, že vedľa moci výkonnej, zákonodarnej a súdnej sú (aj ich) médiá považované za štvrtú moc v štáte. Sú ešte aj za týchto nežičlivých podmienok nevyhnutným predpokladom demokracie slobodné, nezávislé a pluralitné médiá, tradičné aj internetové? Ťažká otázka. Média skúpili, predali, či „len“ zrušili veľmi bohatí ľudia z temných pozadí, s ešte temnejšou privatizačnou minulosťou. A potom už len stačilo dostať novinárov pod sociálny tlak, dať im slobodnú voľbu, ako napríklad: „Buď, alebo…“, s dodatkom, „Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj“, alebo „Aké náboženstvo vyznáva zemepán, také musí aj poddaný“, a výsledok? Nikoho už ani za máčny mak netrápi, ako verejnoprávna televízia slobodne kašíruje, selektuje, resp. zamlčuje správy, ako niekto rozhoduje o tom, čo nemôžeme vidieť a počuť, alebo čo musíme, lebo tak si to praje „pozadie“ majiteľov. Platí nepísané (zvykové) právo, že o pravde sa rozhoduje kdesi inde. A tak sme si pekne, peknúčko nakoniec „zvykli“. Zároveň cítiť neúprosný tlak na znižovanie kvality, na krátenie nákladov, s tým súvisiaci intelektuálny, kultúrny a morálny úpadok drvivej väčšiny slovenských médií. V redakciách často sedia ľudia, ktorí nie sú takí kvalitní, ale sú lacno lojálni.  Pravda? Objektivita? Nezávislosť? Nestrannosť? Tláchaniny… Inzercia si už dávno nevyberá podľa týchto kritérií, ale politickej príslušnosti, názorovej orientácii.

         Vráťme sa však k podstatnému. Nie je možné na takejto ploche doslovne interpretovať všetko to, čo každý z prítomných „tieňministrov“ povedal. Niektoré vyjadrenia totiž nemali ani zrozumiteľný začiatok, a o konci sa dalo tušiť až vtedy, keď prestali hovoriť. Doktora Petra Osuského netreba vari ani veľmi predstavovať, jeho slovná ekvilibristika, sarkastická, ba až útočná dikcia, je už všeobecne známa. Ničím novým však ani tento raz neprekvapil. Vytiahol starý, dávno zhrdzavený, praxou odmietnutý arzenál návrhov. Stále ešte (Kanagonom dobre natretým zadkom) nepochopil, že už dávno prezrel, že už dávno je za svojim hviezdne politicko-deštrukčným zenitom a že svet sa aj bez neho poberá ďalej, ale úplne opačným smerom. Opätovne sa však tvrdo postavil za celoplošnú privatizáciu nemocníc, ako jednu obrovskú možnosť, šancu pohnúť zdravotníctvom dopredu. Akoby nechcel vidieť tú ekonomickú i morálnu spúšť, marazmus, ktorý sa rozprestrel nad Slovenskom príchodom do kresla inkvizično-privatizačného ministra, jeho verného, obdivovaného priateľa Rudolfa Zajaca. Nevidí, či len nechce vidieť, ako sa dodnes s týmto jeho experimentom ľudia mocujú, frflú, umierajú, ako si na ňom politici opätovne prihrievajú svoju polievočku aj napriek tomu, že viacerí z nich veľmi usilovne asistovali pri štarte jeho „reformných“ zákonov, ktorých výsledkom je spomínaná spúšť, bojové pole s množstvom zbytočne mŕtvych pacientov. Akoby Osuský nechcel taktiež počuť o dobre kamuflovaných tokoch peňazí idúce cez súkromné nemocnice. Kam, doparoma, ich nezanedbateľná časť vlastne mizne? A aká úroveň zdravotnej starostlivosti  sa za ne (zvyšok) poskytuje? Koľko pacientov je odtiaľ prevážaných do „čiernodierových“ štátnych nemocníc len preto, lebo si privátne (ktoré musia produkovať zisk) zanedbali svoju základnú zdravotnícku povinnosť? Koľko len (napríklad) reoperácií nás dodnes stál tento Zajacov „transformačný“ žartík, lebo rozbil celé tímy lekárov, ktorí sa rozhodli radšej pracovať v zahraničí? Slovenská lekárska komora ich za štyri roky jeho pôsobenia narátala približne 2 200. Jeho selektívna privatizácia niektorých odvetví v zdravotníctve, ako sanitky, biochemické laboratória, magnetická rezonancia, mamografia a pod., ktoré akoby zázračným šibnutím prútika sa z večera do rána dostali do úplne iného neprimerane nadhodnoteného finančného režimu, ale poslúžili mu, že pracujú preto lepšie, lebo sú súkromné, bola pre nemocnice likvidačná. Tento fakt hravo odbili poznámkou: “Nečudujte sa, štát je veľmi zlý vlastník”. A bolo vymaľované.

         A preto aj dnes sa to prezentuje ako ukážková, fetišizujúca apologetika, axióma lepšieho fungovania všetkého súkromného. Nikdy som netvrdil, že súkromné zariadenie nemá v zdravotníctve svoje miesto. Má, a veľmi dôležité. Ale… Zjednoduším to, pravda býva vždy niekde v strede. Lebo často, až podozrivo priveľmi často sa stáva, že štátna nemocnica dostane za výkon napríklad 100 euro, súkromná zhrabne povedzme 600 euro. Ale aj tá súkromná, dostávajúca reálne platby, musí spĺňať najmä všetky politické kritéria, čo tam po odborných…. Takže denne dochádza ku diskriminácii nielen vlastníkov, ale aj samotných pacientov, o zdravotníckom personále nepochybujte. Revolverová politika podsvetia. Prečo by aj nie, keď je na takýto model obohacovania, takto programovo nastavený celý systém?! Ak niečo aj nebodaj praskne (krízový manažment pre únik informácii sa len trocha naoko zapotí), a „vyšetrovatelia“ nakoniec len lakonicky skonštatujú, že všetko bolo v zmysle zákona. Fico úplne zbytočne brojil proti zisku súkromných zdravotných poisťovní, lebo tieto peniaze napokon aj tak vždy skončili na účtoch schránkových firiem v zahraničí. Prešli len cez iný tunel. Musel to dobre vedieť. Troška sa mediálne povyhrážal, troška zdvihol hlas, pateticky sľúbil to, čo ani nechcel (či nesmel) splniť a už sú tu ďalšie voľby.

        Ako teda novodobí kapitáni zdravotných poisťovní zmenili taktiku tvorby zisku? Vysvetlím. V jednoduchosti vždy drieme najväčšia genialita. Istú časť peňazí poistencov kapitáni investujú nie do liečby svojho mužstva, čiže poistencov, ale na zveľadenie „svojich“ zasieťovaných nemocníc rátajúc, že ak ich raz budú predávať (a už sa to aj začína), budú môcť dokázať, že nemocnica už nestojí 120 tisíc euro (za čo ju za istých zmluvných podmienok kúpili), ale povedzme, 60 miliónov. Háčik je však v tom, že oni neinvestovali svoje vlastné peniaze, ale postupne, pomaličky, ako prichádzali na ich kontá z mesačných obligatórnych platieb svojich poistencov, si vždy niečo odložili bokom. Až naivne potom pôsobí klauzula, že sa zaväzujú mestu preinvestovať toľko a toľko. To sa z cudzieho skutočne bezrizikovo bezočivo investuje…

        Ďalšou jeho myšlienkovou perlou, ale už bez nového lesku a pôvabu, bolo obvinenie pacientov z vyhadzovania liekov. Doktor Osuský tým len zopakoval už dávno vyvrátené tvrdenie, ktoré na adresu pacientov kedysi povedal Rudolf Zajac, keď začal zavádzať poplatky, že sa vraj ročne vyhodí 32 ton liekov. Preto chcel toto bohapusté plytvanie zastaviť (ospravedlniť) ich čiastočným spoplatnením. Lebo čo je vraj zadarmo, to si nikto neváži… Aj túto myšlienku Osuský taktiež len mechanicky, ale dôrazne pateticky, pretlmočil. Ide však o veľmi klamlivú, až nebezpečnú informáciu, ktorá má „len“ zabezpečiť zlegalizovanie ďalšieho a ďalšieho výberu peňazí. Od koho? No predsa od tých márnotratných, nič si nevážiacich pacientov! Vie Peter Osuský, koľko zostane starenke, ak zaplatí všetky poplatky? Toto bezočivé klamstvo, politický veterán Osuský nemal problém zopakovať ani po 11 rokoch. Veteránovi Osuskému, s nulovou sebareflexiou, to však žily vôbec netrhá. Škoda len, že občanom akosi „pozabudol“ dopovedať, že zväčša išlo o preexpirované lieky z lekární a skladov, nie tie, ktoré donesú do lekární pacienti. Tých je zanedbateľné množstvo. Navyše zabudol odrátať hmotnosť obalov, čím sa toto číslo zredukovalo na polovicu. Ak by sme ho napokon vydelili počtom obyvateľov, vyjde nám, že jeden človek ročne vyhodí 0,00292 gramov liekov. Naozaj ho za takúto „márnotratnosť“ treba až tak necitlivo trestať a osočovať? Áno, lebo vinník sa vždy musí nájsť… A vinníkov treba riadne potrestať, napríklad ďalšími a ďalšími poplatkami.

       Čo sa teda, zjednodušene vysvetlené, stalo na bojovom poli liekovej politiky? (Vie niekto, že lieková politika je súčasťou Štátnej politiky zdravia)? Len toľko, že aj do nej vstúpili tí finanční žraloci, ktorí dnes vlastnia zdravotnícke zariadenia (polikliniky, nemocnice), zdravotné poisťovne, ale aj utešene sa rozrastajúcu sieť lekární. Budem citovať jedného súčasného, slovenské lekára, zámerne zamlčím jeho meno, ktorý kedysi napísal: „Zrazu si uvedomíte, že všetky informácie, čo máte, sú od firiem a vaše správanie je také, aké ho firmy chcú mať – čo najvyššia preskripcia a pritom máte pocit, že tým konáte dobro pre pacienta. Ale to tak nie je. Lekári pod tlakom firiem predpisujú viac liekov, ako je potrebné. Každý liek, užívaný zbytočne, je pre človeka škodlivý. Odhady v ušetrených prostriedkoch sa pohybujú v stovkách miliónov eur ročne”. Stáť! Nemal by práve sem, veterán Osuský upriamiť svoj ironizujúco kritický pohľad? Sem rázne „osusovsky“ osudovo udrieť? Ale to by sme sa od tohto politického turistu (Demokratická strana, SDK, OKS, SaS) asi nikdy nedočkali.

            Slova sa ujali aj dve prítomné dámy, horúce adeptky na kreslo ministra, ktoré vynikali asi tak len svojou mladosťou a prirodzenou, skoro až sympatickou neskúsenosťou. Teoretická, naivná tautológia, bez akýchkoľvek logickejších súvislostí, hlbšieho gnozeologického poznania príčin a z nich dnes vyplývajúcich následkov, bola ich jediná „prednosť“. Asi len jedinou metodikou ich práce by bol, ak by sa niektorá stala ministerkou, overený vedecký postup, či model: Pokus – Omyl.

           Možno druhým klincom celého predpoludnia bolo vstúpenie Valeriána Potičného. Toho Potičného, ktorý kedysi ešte ako riaditeľ Fakultnej nemocnice v Bratislave rozdával miliónové zákazky bez verejnej súťaže. Nuž, asi sa mu darilo, veď okrem riaditeľovania mal, či ešte má štyri firmy a jeho obrovská hacienda Pod lesom v Borskom Mikuláši, s anglickým trávnikom, kamerovým systémom a vysokým plotom, ako tvrdil, vraj patrí jeho rodičom, ktorí sú na dôchodku, je naozaj až dych vyrážajúca stavba. V roku 2006 sa doktor Potičný preslávil aj tým, že chcel zrušiť tri kliniky vo Fakultnej nemocnici v Starom meste I. chirurgickú, I. a II. internú. Pre obrovský tlak verejnosti musel ustúpiť. Verný sluha Rudolfa Zajaca, Valerián Potičný, v roku 2005 aspoň zrušil Polikliniku na Bezručovej ulici. Povedal, citujem: “Ich činnosť zostáva zachovaná, len miesto výkonu sa mení. Pacienti, ktorí chodievali na Bezručovu, budú teraz navštevovať pracoviská na Kramároch, Mickiewiczovej a v Ružinove. Zmena sa dotkne približne 60 ľudí, z ktorých 50 nájde uplatnenie inde. S desiatimi rozviažeme pracovný pomer, lebo sú zbytoční“. Dodnes, architektonicky nádherná budova, stojaca oproti Modrému kostolíku, už desať rokov chátra. Presuňme sa do prítomnosti, ako halasne sa opätovne začína hovoriť o vzniku zdravotných stredísk (rozumej polikliník), na ktoré nám má prispieť aj EÚ, aby pacienti mali svojich doktorov pod jednou strechou a nebehali po meste od jedného paneláku, k druhému. Už sa zabudlo, že takí cezpoľní „típkovia“, ako Potičný, s ľahkosťou vánku, polikliniky rozpredali. (A ešte bol konateľom firmy VPM Medicals, s.r.o., Elišky Krásnohorské 10/2 11000 Praha).

         A len tak mi napadá, prečo vlastne zrušil polikliniku na Bezručovej, ktorá svojou ideálnou polohou poskytovala dostupnosť zdravotnej starostlivosti najmä starým občanom Bratislavy – Staré mesto? Budem len dedukovať, či to nemohlo byť aj preto, lebo práve vtedy bol aj predsedom akciovej společnosti Poliklinika Tehelná, ktorá vznikla 1. januára 2005. Mimochodom, kedy zanikla Bezručova? Áno, zopakujem, v roku 2005. Škrtnutím pera zlikvidoval konkurenciu. Náhoda? A dnes tento pán bohorovne príde, sadne si a hlasom ako z ocele povie, citujem: “Ak nie sú stanovené primerané ekonomické náklady všetkých zdravotných výkonov, ktoré vygenerujú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, tak nevieme, koľko nás čo stojí, teda nevieme, koľko peňazí je dostatok”. Povedal to presne, metodicky správne, lebo keď sa nevie, tak sa vlastne všeličo aj môže zašantročiť. A tak vznikajú rôzne nepodložené fámy o tetičkách, prímorských vilkách, haciendách, firmách a firmičkách, luxusných autách, dovolenkách, ktoré vždy, ak niektorá vypláva na povrch, obhajujú až samotní premiéri, alebo poslanci, či primátori v jednej osobe.

          Slovo dostal aj človek, doktor Marián Faktor (KDH), ktorý sa vie až tak nahnevať, že dokáže zbiť dieťa. (Budem osobný. Ak by to urobil môjmu synovi, tak by na traumatológii nebol ako lekár, ale ako pacient. Ak by ho charakterizoval psychiater, možno by musel skonštatovať istú formu neurolability). Bývalý vrcholový pracovník Zdravotnej poisťovne Dôvera (Penta) v oblasti manažmentu nákupu, ktorý za ministrovania Ivana Uhliarika prišiel z Dôvery do funkcie generálneho riaditeľa „vypomôcť“ VšZP, opätovne zopakoval známe klišé o tom, ako je všetko zadarmo, citujem: “Ak štát bude populisticky tvrdiť, že všetko je zadarmo a za nič sa neplatí, tak neexistuje systém, ktorý by to zafinancoval. Preto si pacient kladie otázku, či je v rezorte dosť peňazí. Slovensko robí za posledných 20 rokov jednu veľkú chybu – dlh“. Ďalej uviedol, že problém zadlžovania štátnych nemocníc sa dá vyriešiť platbou za diagnózu, osobnou zodpovednosťou manažmentu a benchmarkingom. Slovensko podľa neho potrebuje aj elektronické zdravotníctvo a jasnú definíciu nároku. „Keď nie je jasná definícia nároku, je neporiadok v poplatkoch”, zdôraznil.

         Plne sa podpisujem pod tieto myšlienky. Ale fakt, že sú veľmi dobre známe, ba že sú priam až na hranici evergreenu, je jasné už aj medikom lekárskych fakúlt. Zdravotníctvo dlh nerobí, nerobí ho ani pacient, ale tí, čo na ňom rozprávkovo zbohatli. Tento objav patrí do kategórie návrhu na Nobelovu cenu za ekonomiku. Ponechajme Faktorovi prvenstvo tohto objavu, aj keď sa dávno vie, že o dlhu sa začalo hovoriť niekedy už v roku 1992 a o DRG systéme v roku 1996, ktorý taktiež navrhol okamžite zaviesť. O akom populizme to Marián Faktor vlastne hovorí? Ako je potom možné, že okamžite nepožiadal vtedajšieho ministra Ivana Uhliarika, ktorý začal pokračovať v deštrukcii slovenského zdravotníctva a dovolil Pente ešte viac ovládnuť slovenské zdravotníctvo, aby vec už vtedy rázne riešil? Veď mal na to dva roky. Alebo Ministerstvu zdravotníctva SR, ako súčasti vlády SR, nemusel už ani len klásť otázky, nieto ešte nejaké požiadavky, úlohy, lebo so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou (VšZP) a Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde celú činnosť kontroloval jeho človek, Ján Gajdoš, boli v príbuzenskom triumviráte s budovou Penty? A len jej ľudia mali licenciu, aby „písali“ zákony, menili persóny, pravidlá, diktovali podmienky…

          Vari neplatí organizačný pavúk, že zo zákona zdravotnú starostlivosť zabezpečuje (prerozdeľuje obligatórne platby poistencov) zdravotná poisťovňa? Nimi platí celé zdravotníctvo, ako štátne, tak aj súkromné. Aký vzorec, resp. aké prepočty má tá, alebo oná zdravotná poisťovňa? Ako dodržiava časové limity platieb? Prečo niektorí u pacientov rešpektovaní, obľúbení ambulantní lekári – špecialisti, ak ich ošetria viac, ako dostanú stanovený limit od ZP, musia podpísať papier, že sa peňazí dobrovoľne vzdávajú? Ako sú motivovaní tí lekári, ktorí vedia kvalitne liečiť, od tých, ktorí tiež vedia, ale povedzme o niečo menej? Veď samotný pacient každej ZP mesiac, čo mesiac poskytuje relevantnú informáciu o tom, že s týmto lekárom nie je niečo „v poriadku“, keď robí zadarmo! Je to jeho chyba, keď mu pacienti vyjadrujú dôveru? Áno je. “Flagrantne” totiž nerešpektuje predpísané ekonomické podmienky, a ešte sa aj odvoláva na nejaký súcit, prísahu, morálku… Dnes? V trhovom prostredí? Nemocnice, ako aj ambulancie, sú taktiež v submisívnom postavení akýchsi bezmocných čakateľov na milosť či nemilosť jej veličenstva – poisťovne. No nie všetky. Reťazec istých súkromných nemocníc je v úplne inom finančnom leveli. Veď len to, čo je doma, len to sa počíta.

          Z uvedeného možno s hrôzou usudzovať, že ministerstvo zdravotníctva nemá kontrolu nad zdravotnými poisťovňami? Ba ani nad Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? Kto teda má nad nimi aspoň nejaké právomoci? Ústava?! Nuž, dnes, asi už nikto. Lebo takto to nastavil Rudolf Zajac a KDH spolu s SDKÚ a SMK, ktoré mu jeho zákony (v roku 2004) vtedy aj odhlasovali. A páčia sa, i keď ich oficiálne kritizujú, nakoniec aj Smeru. Pavol Paška by vedel povedať, prečo? Kde ste boli doktor Faktor, keď tvrdíte, že ste už 20 rokov v tejto branži?! Za koho, či za čo (alebo len za koľko?) ste teda kopali? Vari vám mám pripomenúť, že za ministra Ivana Uhliarika vyslala na ministerstvo zdravotníctva istá súkromná, “vzdelávacia” organizácia  (o nej viac v druhom blogu) vystupujúca pod menom „Health Policy Institute“ za jeho poradcu, doktora Tomáša Szalaya (mesačná odmena za poradenstvo predstavovala smiešnych 3000 eur), ktorý bol a stále aj je, súčasťou tzv. reformného tímu ministra Rudolfa Zajaca (2002-2006)?

        Faktor tiež konštatuje, že Slovensko potrebuje jasnú definíciu nároku. Nuž, asi by niektorí odborníci tvrdohlavo oponovali, lebo nárok pacienta určujú Štandardné terapeutické postupy. Vyšla, okrem iných publikácií, aj kniha Štandardné terapeutické postupy, ktorej autormi sú nespochybniteľní odborníci svetového mena, ako napríklad prof. R. Dzúrik a prof. T. Trnovec. Publikácia je príručkou (manuálom), ktorá zhŕňa zvyčajné terapeutické postupy. Ak lekár postupuje podľa uvedených algoritmov, bude efektívny a racionálny. Štandardné terapeutické postupy sa zaoberajú predovšetkým návodmi (guidelines), ktoré sú výsledkom aktivity expertov v jednotlivých odboroch a veľmi zodpovednej činnosti oponentov, koordinátorov a oponentskej rady. Publikované návody vznikli ako konsenzus rozličných odborníkov a zahŕňajú súčasné názory. A keď ste v reklamnom spote tvrdili, že občan nie je ovca (Dôvera), tak by som tomuto občanovi rád pripomenul, koho si ešte minister Ivan Uhliarik dotiahol na ministerstvo zdravotníctva? Absolútne nekompetentnú Michaelu Gajdošovú, ktorú stiahol ako radovú pracovníčku z firmy Sandoz a urobil z nej riaditeľku sekcie farmácie a liekovej politiky a zároveň aj predsedníčku kategorizačnej komisie, ktorá rozhodovala o liekoch na trhu, čiže, aké lieky, za akú cenu a s akým doplatkom. Lieková politika a nadpreskripcia spôsobujú najväčšie straty v systéme. V minulosti pracovala tiež aj ako manažérka pre liekovú politiku v Dôvere. Odvtedy sa utešene rozbehol predaj liekov (reexport) aj do zahraničia. Niečo by o tom mohla povedať i manželka pána exministra I. Uhliarika, ktorá predtým pracovala pre rakúsku farmaceutickú firmu ako reprezentantka PlusFarmy.

          Významnou postavou bol aj Peter Kažík, riaditeľ odboru informatiky na Ministerstva zdravotníctva SR, zodpovedný za projekt eHealth, v minulosti pôsobil vo firmách spoločnosti Penta, spolu s partnerom Penty Eduardom Matákom (Fajne a.s., PM Zbrojníky a.s., PIL Trade a.s., B Four a.s.), ktorý mal vniesť do slovenského zdravotníctva viac transparentnosti. Kde to teda uviazlo? Možno niekde v minulosti, ktorá Kažíka spája s firmami patriacimi do skupiny Penta. Veď eHealth je, pán Faktor, vaša srdcová záležitosť? Alebo radšej ho netreba ešte spúšťať, aby sa nedalo až tak ľahko demaskovať toky ziskov?

         A napokon si na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Uhliarik „zvolil“ nového predsedu, MUDr. Jána Gajdoša, ktorý vykonával „dohľad“ nad celým systémom poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s právomocou rozhodovať o licenciách a existencii zdravotných poisťovní. Aj ten pred vymenovaním pracoval v Pente. V súdnom spore Dôvera vs. Slovenská republika vystupoval ako svedok proti štátu. Kedysi bol Gajdoš pravá ruka ministra zdravotníctva Ľ. Javorského (HZDS), keď pôsobil ako jeho generálny riaditeľ sekcie (1994 – 1998), aby nakoniec prebehol a za „oddanosť“ transformácii Made in Rudolf Zajac, sa stal (2004) jeho štátnym tajomníkom. (V roku 2015 získal doktor Ján Gajdoš, ako rodený Humenčan, Cenu mesta, spolu aj s hovorcom vlády R. Fica magistrom Erikom Tomášom. Aké dojímavé…).

            Vráťme sa však k občanovi Faktorovi. Prepáčte, ale nedá mi čitateľov neinformovať aj o tom, ako tento človek stratil kontrolu sám nad sebou, keď opakovane (v priamom prenose) obvinil doktora. Š. Zelníka z klamstva. Bola to len jeho reakcia na obdivujúci sebachválospev doktora M. Faktora, ktorý vyzdvihol najmä svoju osobnú angažovanosť, zásluhu, že za necelé dva roky dostal Všeobecnú zdravotnú poisťovňu z červených čísel, ergo, že sa prestala zadlžovať. Veľmi sa mu nepáčilo, keď na kazuistike doktor Zelník dokazoval jeho prevratný spôsob manažovania. Jeho nehynúce, budovateľské úspechy totiž do dvoch minút pregnantne roztrhal na cucky. Pripomenul mu, že Všeobecná zdravotná poisťovňa začala výkony zjednodušene povedané, „len“ nepreplácať, alebo preplácať hlboko pod reálne náklady. Za zlomok ceny odkupovala svoje záväzky s tým, že na budúci rok tomu, kto ich predá, ona niečo pridá. Kto nechcel, potom došlo aj k istým tlakom. Napríklad: „Zdá sa, že je vás tu veľa, asi vás nezazmluvníme“. Lebo ten, kto dokáže udrieť chlapca, nemá problém udrieť aj na existenciu dospelého. A tak, ak chcel prežiť, ešte aj svojmu výpalníkovi z celého srdca poďakoval za šľachetnosť. Veď netreba kobru dráždiť bosou nohou.

          A už len na záver. Okolo Faktora bolo vtedy možno vo VšZP vidieť niekoľko najvyšších es zo zdravotníckeho biznisu Penty, napr. niekdajšieho riaditeľa úseku nákupu zdravotnej starostlivosti v Dôvere Ing. Martina Kultana. Niekdajší člen predstavenstva Dôvery tak pôsobil ako expert pre nákup zdravotnej starostlivosti vo VšZP. Po páde vlády Ivety Radičovej odchádzajú obidvaja páni späť do ZP Dôvera a z Martina Kultana sa po čase stáva jej generálny riaditeľ. A Marián Faktor si dnes brúsi zuby na ministra zdravotníctva. Tam by ho radi videli aj (či najmä?) jeho priatelia z Penty.

            Doktor Štefan Zelník sa až tak často k slovu nakoniec ani nedostal. Epické šírky pri mlátení prázdnej slamy moderátor skoro ani neusmerňoval. Doktor Zelník však predsa len stačil vysvetliť, prečo mešká DRG: „…lebo ak by sa zaviedol do praxe, veľmi by nielen sprehľadnil toky peňazí, ale v prvom rade by zabránil, aby pevným reťazcom spriahnuté nemocnice patriace pod iné, ako štátne portfólio, nedostávali za výkon viac“. Je tiež za jednu verejnoprávnu zdravotnú poisťovňu, ktorá tým, že bude pracovať v tomto režime, nebude pod politickými tlakmi, jej vrcholový manažment nestoleruje nielen tetu, ale ani dedka a ten, kto by to predsa len urobil, mal by svoj osud už dopredu zabezpečený. Zelníka si istá „odborná“ verejnosť úprimne nepraje. Zahatal by tunely, ba rovno vyhodil do povetria, cez ktoré títo novodobí pašeráci v bielych golieroch, jazdiaci na najdrahších autách, pašujú peniaze do vysnívaných daňových rajov. Až sa človek musí pousmiať, ak ministerstvo vnútra objaví nejaký skutočný podzemný tunel, ktorým sa na Slovensko nelegálne dostane niekoľko stovák kartónov cigariet. Ale aj toto spadá do odpútavajúcich aktivít každej slovenskej vlády. A média sú vždy pri tom.

         Pán doktor Zelník, riskujete. Veď čo, ak by ste sa stal ministrom, by sa po čase zistilo, že pri dobrom, zákony rešpektujúcom hospodárení, to so slovenským zdravotníctvom nie je, ako pred exitom? Že bude stačiť len dlhý bič a malý dvor.  Kto si neželá, aby zákony slúžili ľuďom, ich lekárom, zdravotným sestričkám? To už dnes vieme. A vieme aj prečo. V chaose sa totiž najlepšie kradne… Aj preto média o vás mlčali, či najmä preto.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    (ib)

Kto a čo stojí za masovým exodom Slovákov?

17.06.2016

A opäť sa nám sociálna demokracia, so svojimi predvolebnými billboardovými sociálnymi istotami, priam nehorázne smeje do tváre. Pod zámienkou, lebo inakšie sa to ani nedá nazvať, že len musí viac »

Rezort zdravotníctva dokopali až k bránam cintorínov

14.06.2016

Premiér SR Róbert Fico je majstrom vo vymýšľaní oslavných, priam fanfarónskych fráz, najmä vtedy, ak chce verejnosť presvedčiť, že somár je čistokrvný anglický plnokrvník. Je majster, viac »

Jedni chcú byť v povinnej literatúre, druhému stačí letisko

03.06.2016

Všetci slovenskí autori by sa radi dostali do povinnej literatúry, medzi velikánov slovenskej tvorby. Tlačenica až - až kosti praskajú... Veď dostať sa do spoločnosti napríklad Tatarku, Dostojevského viac »

theresa mayová

Mayová prednesie kľúčový prejav o budúcom vzťahu Británie a EÚ

22.09.2017 09:39

Mayová v Taliansku vystúpi v čase, keď viaznu rokovania medzi britským a úniovým tímom v Bruseli.

Mexiko zemetrasenie

Mexiko: Žijeme, ale sme smädní

22.09.2017 09:15

Počet obetí zemetrasenia v Mexiku vzrástol na 273, z toho 137 v metropole Mexiko City.

Michail Kalašnikov, zbraň, samopal

Ruská podnikateľka vraj platila Pravý sektor, doma mala kalašnikov

22.09.2017 08:57

Ruskí vyšetrovatelia vykonali sériu prehliadok u podnikateľky Oľgy Mirimskej, majiteľky banky BKF a potravinárskej firmy Russkij produkt.

Merkelová, Schulz

Nemeckí politici dostali výhražné listy s bielym práškom

22.09.2017 08:27

Prášok sa nakoniec ukázal ako neškodný. Policajti teraz tiež analyzujú text, ktorý varoval, že prášok je život ohrozujúci.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 33
Celková čítanosť: 55474x
Priemerná čítanosť článkov: 1681x

Autor blogu

Kategórie